Čo učiť? A hlavne – ako?

Chodil som do siedmej alebo ôsmej triedy. Na hodine slohu sme mali napísať reportáž. Rozhodol som sa pre priamu reč – chaotický, často prerušovaný monológ, prechádzajúci cez zle fungujúce rádiové spojenie. Niektoré slová boli neúplné, vety na seba nie vždy nadväzovali. Jasné bolo len to, že „niekde sa stalo niečo strašné“.

Dodnes som presvedčený, že to bola najlepšia slohová práca môjho života. Pri jej odovzdávaní učiteľka pred celou triedou vyhlásila: „Najlepšiu prácu má Hvorecký – a má z nej päťku“. Bolo jasné, prečo. Dvojstrana sa zmenila na červené more. Všetky nedokončené vety mali na konci bodku, neúplné slová boli dopísané, na miestach s nenadväzujúcim kontextom sa skveli otázniky. Bral som to športovo. Vlastne som päťku očakával. Pocit, že sa mi podarilo napísať niečo „inak a dobre“ mi už vopred kompenzoval trápenie nad zlou známkou. Napriek tomu ma pocit skrivodlivosti dlho neopúšťal.