Čo s talianskym dlhom? Reálna je len jedna možnosť

Dlh znižuje rast

Vyspelé krajiny sú v súčasnosti najzadlženejšie v mierovej histórii, pripomína taliansky ekonóm Carlo Cottarelli v knihe What We Owe (Čo dlhujeme). Varuje, že privysoký dlh vládam zhoršuje schopnosť podporovať hospodárstvo v čase recesie. Zadlženie voči zahraničiu prenáša finančné nároky na ďalšie generácie. Zvyšuje tiež riziko finančných kríz — štáty sa môžu ocitnúť napospas náladám finančných trhov alebo reformným príkazom eurovalu či Medzinárodného menového fondu (MMF).

Vysoké verejné zadlženie navyše podľa C. Cottarelliho znižuje hospodársky rast, keďže vytláča investície. Vyčerpáva totiž časť dostupných zdrojov na financovanie vládneho deficitu (v prípade, že ich štát neinvestuje efektívnejšie ako súkromný sektor). 

Navyše v budúcnosti hrozia vyššie dane s cieľom splatiť neudržateľný dlh. Náklady sú teda vysoké, ale naliehavosť riešiť problémy nízka. Na dlhopisových trhoch panuje relatívny pokoj, keďže centrálne banky nakupujú dlhopisy a úrokové sadzby sú nízke. Tie však nebudú trvať donekonečna, tvrdí autor. Preto sa treba na horšie časy pripravovať a dlhy znižovať.

Koľko percent je bezpečných

Jednotná bezpečná úroveň zadlženia pre všetky krajiny podľa autora neexistuje. Riziko dlhovej krízy totiž záleží aj na výške takzvaného čistého dlhu (hrubý dlh mínus vládne aktíva) alebo na tom, či ho držia v rukách hlavne zahraniční veritelia alebo skôr domáce firmy a domácnosti.

Úlohu hrá aj veľkosť potenciálnych a budúcich záväzkov, ktoré vyplývajú z nastavenia dôchodkového systému či štátnych záruk. Tie v oficiálnych číslach zadlženia