O čo naozaj ide Georgeovi Sorosovi

Podobne ako v marci zosnulý David Rockefeller je G. Soros v alternatívnych médiách stelesnením obrazu krvilačného starca poťahujúceho za nitky globálneho diania vždy v neprospech obyčajných občanov. Pritom ľudia, ktorí o ňom tieto názory zastávajú či ich šíria, o ňom vedia holé minimum. Keby sa myšlienkami G. Sorosa zaoberali bližšie, vo veľa ohľadoch by s ním súhlasili.

Čo je to otvorená spoločnosť

Napríklad jeho hlavný ideologický zápal: takzvaná otvorenú spoločnosť, po ktorej sú pomenované Sorosove nadácie po celom svete. Tento termín prebral od rakúskeho filozofa Karla Poppera, ktorého finančník osobne spoznal počas štúdií v Londýne. K. Popper videl hlavných nepriateľov otvorenej spoločnosti vo fašizme a v komunizme. Ako otvorenú spoločnosť chápal systém, schopný a ochotný reflektovať meniace sa názory voličov. A tiež taký, čo nevyčleňuje jednu časť spoločnosti nad druhú.

„Slovensko ovládli kandidáti […], ktorých niektorí označujú ako ľudí blízkych hodnotám miliardára Sorosa,“

G. Soros jej nepriateľov vidí aj inde: v takzvaných trhových fundamentalistoch, teda v neregulovanom kapitalizme, a v nacionalizme. Svoje myšlienky rozvinul do tlačenej podoby v niekoľkých knihách. „Potrebujeme inštitúcie, ktoré si uvedomujú svoju omylnosť a poskytujú mechanizmus na opravu svojich chýb. Tí, ktorí tvrdia, že poznajú všetky odpovede, by vytvorili uzavretú spoločnosť,“ napísal v knihe Otvorená spoločnosť – reformovanie globálneho kapitalizmu v roku 2000.

Proti tyranii väčšiny

Na akom základe má takáto ideálna spoločnosť fungovať? „Morálka môže mať dva zdroje: kmeňovú príslušnosť a univerzálny ľudský údel. Otvorená spoločnosť musí byť založená na tom druhom,“ píše G. Soros. Ide o myšlienku základných ľudských, občianskych práv a tolerancie, ktoré sú nevyhnutné pre mierové spolunažívanie. „Tyrania väčšiny nevytvára otvorenú spoločnosť. Volebná demokracia [preto] nestačí; musí ju dopĺňať ústavná ochrana práv menšín,“ hovorí o liberálnej demokracii, ktorá je aj dnes v mnohých krajinách v ohrození.

Zdroj: Georgesoros.com

Prvú Nadáciu otvorenej spoločnosti (NOS) založil ešte v roku 1979, keď podporoval práva černošského obyvateľstva v rasovo segregovanej Juhoafrickej republike. V osemdesiatych rokoch potom G. Soros podporoval aj disidentov v Poľsku, Československu a Maďarsku. Pobočka NOS v Budapešti vznikla už v roku 1985.

Proti globálnemu štátu i NATO

Otvorená spoločnosť nie je limitovaná len na štát. Globalizovaný svet potrebuje aj medzinárodné pravidlá. „Spoločnosť bez spoločenských hodnôt nemôže prežiť a globálna spoločnosť potrebuje univerzálne hodnoty, ktoré by ju udržali pohromade,“ píše finančník a filantrop. Takými hodnotami sú napríklad predchádzanie vojnám, ochrana životného prostredia či udržiavanie svetových finančných a obchodných systémov.

No zároveň uznáva, že globálny štát by túto ideu priviedol priďaleko, a preto stačí, ak je národná suverenita len čiastočne podriadená medzinárodnému verejnému blahu. Napríklad tak, ako to funguje v Európskej únii.

V medzinárodných vzťahoch G. Soros, podobne ako mnohí konšpirátori, pociťuje zásadný problém, keď krajiny sledujú len svoje vlastné úzke záujmy, napríklad keď Spojené štáty vojensky zasahujú na vlastnú päsť, teda bez oprávnenia Bezpečnostnej rady OSN. Ešte pred zásahmi v Afganistane, Iraku, Líbyi či Sýrii napísal, že USA sa stali „najväčšou prekážkou na ceste k vláde práva v medzinárodných záležitostiach“. Efektívnejšie je podľa neho podporovať vzdelávanie, občiansku spoločnosť a vládu zákona. Soros bol svojho času tiež proti rozširovaniu NATO na východ Európy, ktoré, ako predpokladal, vyvolalo protireakciu a oslabilo otvorenú spoločnosť v Bielorusku a Rusku.

Migranti už nechodia, stále je tu Soros

V protiklade s vlastnými aktivitami finančník a filantrop tiež často kritizuje mimovládne organizácie, ktoré sa podľa neho pričasto stávajú len obhajcami záujmových skupín. Tak ako aj tie jeho: napríklad v Maďarsku. Magazín Foreign Policy tam aktivity Viktora Orbána zamerané proti mimovládnym organizáciám v krajine opísal ako hľadanie politického triedneho nepriateľa, ktoré má vláde pomôcť v jarných parlamentných voľbách.

Maďarský premiér Viktor Orbán považuje Sorosa za nebezpečenstvo a rozpútal proti nemu kampaň. Zdroj: Sita/Ap Hungary

„Musia si vymyslieť nejakého nafúknutého strašiaka. [...] Zistili, že Soros je na to ideálnym kandidátom,“ povedal magazínu rumunský aktivista Gabriel Petrescu z Nadácie Serendinno. Najviac Orbánovo brojenie proti Sorosovi vidno v otázke migrácie, v ktorej finančník obhajuje najmä humanitárny aspekt, kým V. Orbán tvrdý bezpečnostný prístup. Migranti už dnes do Maďarska neprúdia, no živiť ich domnelú hrozbu sa tamojšiemu premiérovi stále vypláca.

A tak ulice Budapešti a ďalších miest zaplnili plagáty s tvárou G. Sorosa pripomínajúce antisemitskú propagandu. Do schránok ľuďom vláda zasa zasiela letáky „národnej konzultácie“, v ktorej ľudí straší vymysleným Sorosovým plánom menej trestať kriminalitu migrantov, vyplácať im milióny forintov či potláčať národnú kultúru a maďarský jazyk. Bez ohľadu na to, či sú tieto tvrdenia o finančníkovi úplne vymyslené, alebo sa týkajú len jeho prekrútených vyjadrení z minulosti. O utečeneckej kríze pritom nerozhoduje George Soros, ale vlády členských štátov Európskej únie.

Dobré a zlé neziskovky

Iste, Soros sa aj v tejto téme snaží ovplyvňovať verejnú mienku, čo aj otvorene priznáva. „Iní biznismeni za zatvorenými dverami lobujú za zmeny v regulácii, ktoré majú oveľa väčší dosah […], ale keď k politickým názorom pridáme finančné špekulácie a židovský pôvod, získame ten správny konšpiračný kokteil,“ napísal o jeho aktivitách český investičný analytik Aleš Tůma.

Je však potom rozdiel, ak sa verejnú mienku snaží spoza hraníc ovplyvňovať George, a keď to robí ruská vláda? Podľa politológa Pavla Hardoša z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského nie: „Soros dáva peniaze na hodnoty, s ktorými nemôže mať principiálny problém nikto. Sú to hodnoty demokratickej, občianskej, slobodnej spoločnosti,“ myslí si. Prekážajú len ľuďom, ktorí odmietajú liberálnu demokraciu. Činnosť stredo- a východoeurópskych NOS Soros už ani priamo nefinancuje. Od roku 2012 musia podobne ako iné neziskovky o svoje financie súťažiť v rôznych grantových výzvach iných donorov. Slovenská pobočka nadácie vlani podľa svojej výročnej správy dostala najviac zdrojov od úradu vlády a z takzvaných nórskych fondov. Míňala ich na projekty ako napríklad vzdelávanie o ľudských právach, slobode a prístupe k spravodlivosti či boj proti nenávistným prejavom a hoaxom.

Napriek tomu je však aj slovenská pobočka NOS tŕňom v oku mnohých ľudí i politikov. „Ujalo sa delenie mimovládnych organizácií na ,dobré‘, ktoré pôsobia v oblastiach nezasahujúcich do diania v politike, a ,šmejdov‘ či ,ľudskoprávnych svätuškárov‘, ktorí sa politikom dívajú na prsty. Problém je ten, že ,dobrá mimovládka‘ sa stane šmejdovou, ihneď ako [...] začne tlačiť napríklad na zmenu legislatívy,“ vysvetľuje pozíciu šéf nadácie Ján Orlovský.

Konšpiračné teórie ľahko neporazíme

G. Soros je podľa neho len stelesnením hodnotovej orientácie, ktorú oponenti vnímajú ako mŕtvu či nevhodnú pre spoločnosť. Kombinácia jeho pôvodu a povolania spolu s osobným presvedčením robia z jeho osoby ideálneho nepriateľa.

No ako potom bojovať s bludnými konšpiračnými teóriami, ktoré sa okolo G. Sorosa neustále krútia? „Medzi mojimi pravicovými priateľmi v Spojených štátoch sa mi vyplatilo poukázať na symetrickú obsesiu, ktorá existuje na politickej ľavici, pokiaľ ide o ,temné peniaze‘ bratov Kochovcov, ktoré vraj korumpujú americkú politiku a verejnú diskusiu [smerom k pravici]. Ak si nemyslíme, že Kochovci sú problém, tak je ťažké vidieť ako problém Sorosa,“ hovorí pre TREND ekonóm Dalibor Roháč.

Ten v článku pre washingtonský The Hill nedávno argumentuje, že v spore liberála Sorosa a neliberála Orbána by aj konzervatívci mali podporovať finančníka maďarského pôvodu. Pretože prednejšia by im nemala byť politická ideológia ľavice či pravice, ale demokracia a právny štát, ktoré sú jej základom.

Pavol Hardoš si myslí, že proti konšpiračným teóriám sa nedá bojovať priamo, lebo tie dokážu byť imúnne voči dôkazom. Proti každému faktickému tvrdeniu sa dá vždy namietať, či je naozaj skutočné či spoľahlivé: napokon, teoretická vyvrátiteľnosť hypotéz je základom všetkého vedeckého poznania, tvrdil už spomínaný filozof Karl Popper. „Možno pomôže len prevencia – čo je najmä úloha poctivej novinárskej práce. Nefabulovať, nerobiť skratky, nezjednodušovať a neporovnávať neporovnateľné,“ odkazuje žurnalistom P. Hardoš.