„Mám prosperujúcu firmu, otvorím si hotel,“ uvažujú mnohí podnikatelia. Ale nefunguje to na Slovensku ani inde. Keď je hotel či reštaurácia „pridruženou výrobou“, nedisponuje časom majiteľa ani dostatočnými fondmi. Najímanie lacných zamestnancov prináša aj lacný výsledok. Alebo opačne, keď má majiteľ dostatok času, tak do práce riaditeľa stále zasahuje. Očakáva, že investícia sa mu vráti o dva mesiace. K tomu ešte tunajší turizmus trpí nedostatkom verbálnej komunikácie. Nejde len o kontakt medzi hosťom a pracovníkom a jeho nahradenie mimikou, krčením pliec, ale aj o zlyhávanie komunikácie vnútri podniku. Problémy sa vtedy vždy nabaľujú. Najskôr sa urobí chyba pri obsadení kľúčovej pozície – napríklad keď výber šéfkuchára diktujú emócie, takže napokon on stanovuje filozofiu, a nie manažér –, potom sa zase k zamestnancom dostávajú iné príkazy od manažéra a iné od majiteľa. Výsledkom je zmätok. Zmätený hotel alebo reštaurácia nedokáže hosťovi podať jednotný obraz... Občas by stačil nórsky sedliacky rozum, tam sa vždy veci riešia za spoločným stolom. A ešte jedno pravidlo pre slovenských hotelierov: „Ako sa máte, ako sa darí deťom?“ to je veta, na ktorú si vrcholový manažér musí nájsť čas aj pri najposlednejšom zamestnancovi. Všade na svete potrebujú pocit, že si ich všímajú ako ľudí. Nie každá povaha manažéra to má vrodené, ale mám rád, keď sa to dokáže naučiť a potom praktizovať.
Richard Galbavy (39) riadi v Hamburgu vlastnú vzdelávaciu a koučingovú firmu zaoberajúcu sa aj hotelovým priemyslom, na Slovensku pracuje pre spoločnosti Enel a UniCredit Bank.
