Vlohy pre kuchárčinu som pravdepodobne zdedil po otcovi, on vie výborne variť, navyše mal pekáreň, kde som sa motal odmalička. No ešte ma do kuchyne dohnal hlad. Keďže mamina pracuje v zdravotníctve a často mala služby, už ako desaťročný som robil palacinky, bábovky a torty. Rodina sa najprv tešila, ale keď mali dva týždne každý deň palacinky, ich nadšenie ochladlo. Moje nadšenie pre gastronómiu sa však zmenilo na vášeň. Stále veľmi rád vymýšľam a pečiem torty. Niektorí hovoria, že cukrárčina nie je taká kreatívna ako klasická kuchárčina. Podľa mňa to tak nie je. Viem sa vyblázniť pri vymýšľaní zloženia korpusov, plniek a najmä pri zdobení tort. Najradšej používam na zdobenie čokoládu. Myslím si, že dobrý šéfkuchár musí vedieť uvariť všetko. Mám však podobný problém ako mnohí kolegovia – pre seba varím nerád, oveľa radšej pre druhých. Úplne ideálna kombinácia je, že varím pre dvoch a ten druhý zje aj moju porciu. Pretože ja už na ňu po ochutnávaní pri sporáku nemám väčšinou chuť. Aj preto skôr uprednostňujem stravovanie v reštauráciách.
Kým som sa stal z kuchára šéfkuchárom, veľmi som nerozmýšľal nad tým, aká veľká zodpovednosť to vlastne je. Šéfkuchár je totiž zodpovedný za všetko, nielen za kvalitu a vzhľad uvareného jedla. Musí riešiť situácie, keď niečo nedodajú alebo to nemá kvalitu, akú to má mať, rieši medziľudské vzťahy, musí mať autoritu a rešpekt a ešte veľa iných vlastností...
Marek Petrán je šéfkuchár reštaurácie Elesko v Modre. Predtým varil v reštauráciách Flowers, Lancia Café a Camouflage.