Čo má rád Jaroslav Hladík

Jesť budú ľudia stále, niečo v tom zmysle som si hovoril, keď som sa rozhodol pre profesiu kuchára. Naše slovenské školy, ktoré vychovávajú kuchárov, sú také, aké sú. Tam sa láske k budúcemu povolaniu veľmi nenaučíte, mal som však počas školy šťastie. Dostal som sa na brigádu do jedného z tatranských hotelov a tam som zásluhou tamojšieho šéfkuchára pochopil, že je to pekná práca. Nedávno sme sa po trinástich rokoch stretli a dokonca si ma pamätal. Rád varím z kvalitných surovín, ale veľmi rád pripravujem aj klasické jedlá, ktoré si každý pamätá z domu alebo – v horšom prípade – z jedální. Napríklad sviečkovú či segedínsky guláš. Niektorí ľudia k nim majú averziu práve preto, lebo si pamätajú ich nie príliš dobrú kvalitu. Baví ma potom sledovať ich prekvapenie, aké chutné jedlo to môže byť, ak sa dobre pripraví. Keďže naša reštaurácia sa nachádza v luxusnom hoteli, je tomu prispôsobený aj jedálny lístok. Ale keď si to napríklad zahraniční hostia želajú, pripravím im aj našu domácu klasiku. S mnohými Slovákmi mám naopak skúsenosti, že neradi experimentujú, chcú istoty a veľké porcie. Aj keď prídu do luxusnej reštaurácie. Človek by však nemal odchádzať z reštaurácie prejedený, ale nie hladný – príjemne najedený. Aj z lacnejších surovín sa dá pripraviť originálne a dobré jedlo, ale kuchár aj manažér či majiteľ podniku to musia chcieť robiť. Lebo kým si ľudia zvyknú na originálnejšiu kuchyňu, ako je tá, ktorá je všade, to chvíľu trvá.