Príslovie platí aj vo financiách. Problém financií je však v tom, že čo zasiala centrálna banka, to teraz zožnú ľudia. No táto úroda nemusí byť to, čo očakávali.
Zámer bol dobrý. Tak to väčšinou býva. Pokiaľ je však myšlienka či realizácia chybná, výsledok sa môže skončiť fiaskom. Ak je zámer podporovať ekonomický rast založený iba na tom, že problém sa odsunie do budúcna, nie je to riešenie. Najmä vtedy, ak sa medzitým celý problém ešte nafúkne.
Tak sa to stalo napríklad počas dlhých rokov nulových či záporných úrokových sadzieb. Centrálni bankári bez váhania hodili problém vysokého talianskeho a gréckeho dlhu na plecia európskych sporiteľov. Lepšie povedané, vytvorili u nich očakávania, že nulové sadzby tu budú večne.
A tak sa ľudia správali racionálne a maximalizovali svoje zadlženie cez rekordné hypotekárne úvery. Tie sa ďalej nafukovali spolu s tým, ako rástli ceny nehnuteľností.
V skratke: nulové sadzby = rast úverov = rast cien nehnuteľností = rast úverov. Špirála rastu cien nehnuteľností a úverov sa nakopla a pri nulových sadzbách ju nedokázalo zastaviť nič. Ani slová centrálnej banky, že nehnuteľnosti sú v bubline, ani jej makroprudenciálne opatrenia. Nulové sadzby rozvrátili finančnú stabilitu niektorých štátov, firiem aj domácností.
Čas žatvy však prichádza. Úrokové náklady začínajú dramaticky rásť, a to v tom najhoršom možnom čase. Mnohé domácnosti, ktoré šli s hypotékami na hranu, neočakávali, že k drahším finančným nákladom sa pridá ešte aj potravinová, energetická a čoskoro i jadrová inflácia. Toto nebolo v pláne. Mnohých čaká ťažké obdobie. A to až do chvíle, kým nedokážu kompenzovať trvalo vyššie životné náklady.
No v nešťastí majú aj šťastie. Napríklad v tom, že práve pre krehkosť talianskych a gréckych dlhov úrokové sadzby na Slovensku ostanú relatívne nízko. Boj ECB s infláciou bude mať svoje limity. Dlžníci na Slovensku tak nepocítia celú ťarchu nárastu inflácie, ako sa to stane v iných krajinách.
Ekonóm by však mohol poznamenať: Nie je to rovnaký princíp, aký sa aplikoval pred dekádou? Áno, je. S tým rozdielom, že tentoraz už dlžníci pocítia bolesť a naučia sa, že život na dlh má svoje limity. Či sa dokážu poučiť aj centrálni bankári, to je už iná otázka.
