Na Slovensku sa tešíme, že čas fyzického čakania na dopravnom inšpektoráte klesol z 3,5 hodiny na necelú hodinu a že služby niektorých úradov sú už namiesto polovice týždňa dostupné verejnosti od pondelka do piatka. Estónci si môžu z akéhokoľvek miesta a kedykoľvek zriadiť za pár minút firmu či podať daňové priznanie. Stačí im na to online pripojenie a občiansky preukaz s čipom. Veci, ktoré máme aj na Slovensku. Čo nám však zásadne chýba, je drajv ísť do skutočnej reformy.
V žiadnom prípade nechcem ignorovať úsilie ministerstva vnútra o zefektívnenie verejnej správy. Pokúsilo sa upratať v ôsmich stovkách organizácií a medzi 88 tisíckami úradníkov nášho päťapolmiliónového štátu. S istými pozitívnymi výsledkami. No už musíme polemizovať, či je namieste hovoriť o stámiliónových úsporách, keď sa v podstate tí istí úradníci, ktorí sa dostali na zoznam prebytočných, ďalší mesiac ocitli na zozname novovytvorených pozícií. Aj na tom istom ministerstve. Toto sotva možno považovať za reformu. Skôr je to snaha o zefektívnenie doterajších procesov, úsilie dostať ich na štandardnú úroveň. Reformou by bol reálny e-government.
Naznačila nám to aj Európska únia tým, že nechcela prispieť na financovanie kamenných klientskych centier ESO. Aj podľa nej je pre slovenské úrady správnym cieľom elektronizácia. Ale ktorý politik si na to kedy trúfne, keď sa ani v tejto jednofarebnej vláde nepodarilo stopercentne presadiť potrebné škrty? Ako to zhodnotil minister Robert Kaliňák, na to by vraj museli mať s ostatnými rovnakú DNA...
Robiť skutočnú reformu je vždy nepríjemné. Politik tým časť voličov nahnevá, pretože škrtá neefektívne výdavky. A v zásade je to pre neho aj robota navyše. Pohodlnejšie je tváriť sa pozitívne a popri tom možno v tichosti dohadzovať zákazky pre spriaznených mecenášov. A tak zatiaľ čo Estónci môžu už 99 percent agendy so štátom riešiť cez internet, na Slovensku máme 99-percentnú istotu, že to tak ešte dlho nebude. A ak sa to o pár rokov bude meniť, už to nebudeme môcť nazvať reformou. Opäť len dobiehaním Európy.