Klimatológia, zdá sa, stále uvažuje o Zemi len ako o izolovanej kamennej guli obklopenej vrstvou vzduchu. Takmer sa neberú do úvahy solárno-terestrické vplyvy – slnečná, geomagnetická, vulkanická aktivita. A nepracuje sa v dlhých časových intervaloch. Globálne teploty sú pritom pomerne dobre rekonštruované od konca poslednej doby ľadovej pred dvanásťtisíc rokmi. Keby sa „alarmisti“ (i IPCC) zaujímali aspoň o teploty od začiatku nášho letopočtu, videli by, že v čase rímskeho impéria a čínskej ríše Chan boli teploty rovnako vysoké ako dnes. Aj okolo roku 1000, keď sa osídľovalo Grónsko. Výskumy ukázali, že „rozohrávačom“ solárno- -terestrickej i klimatickej premenlivosti je inerciálny pohyb Slnka. Pohybuje sa okolo ťažiska solárneho systému, ktoré je dané meniacim sa rozložením planét, najmä obrích. Pohyb sa odohráva v oblasti s priemerom 4,3 polomeru Slnka. Podľa jeho geometrie ho možno rozdeliť na dva základné typy: na usporiadaný v trojlístku a neusporiadaný. Nech sa Slnko motá akokoľvek, na trojlístkovú dráhu sa vracia vždy za 179 rokov. Uprostred trojlístku je teplotné maximum, tak ako v roku 1760. Neusporiadaný pohyb naopak znamená ochladenie, ako napríklad počas Malej doby ľadovej v 17. storočí. Pred nami je obdobie mierne neusporiadaného pohybu Slnka, podobný bol v druhej polovici 19. storočia. Niektorí vedci so slabším svedomím sa uchyľujú k témam so žiadanými výsledkami. Problém je aj v tom, že klimatológ musí bádať vo viacerých odboroch súčasne a nie každý to zvláda. Používajú sa aj veľmi zložité matematické modely – ale ak sa do nich zadajú nezodpovedajúce vstupné parametre, výsledky sú tristné. Len nedávno sa strašilo koncom sveta. Už to prehrmelo a bolo by krásne, keby sme začiatok tohto roku zmenili na bod obratu v pokojnú, lepšiu budúcnosť.
Autorka pracuje v Geofyzikálnom ústave Akadémie vied ČR.
