Keď trajekt dorazil na ostrov Brač, displej mojej navigácie zobrazoval cestu naprieč ostrovom. Cieľom bola dedinka Bol, ktorú domáci volajú aj „Symbol Jadranu“. Stromy z borovicových hájov, ktoré sa v morskom vánku jemne kolíšu, sú vždy príjemným tienidlom v horúcich dňoch. Sú to akési prírodné slnečníky, čo však neplatí na najznámejšej pláži Zlatni Rat, ktorá je odtiaľto len na skok.
Brač: Kláštor ako observatórium
Po obvode celého ostrova sa dajú nájsť aj menšie, no najmä pokojnejšie miesta na oddych pri mori. Nachádza sa tu aj krásny kláštor zo 16. storočia, ktorý je opradený zaujímavosťami z čias minulých. Ešte donedávna bol zapísaný v celosvetovom zozname observatórií. Po príjemnej túre, či už z vnútrozemia alebo od pobrežia, sa dá celoročne navštíviť.
Práve druhý zo spomínaných spôsobov je spojený s príjemnou historkou o tom, ako osem chlapov touto trasou nieslo obrovské piano náročným terénom. Počas presunu spotrebovali 56 litrov vína a následne sa hodovalo až do rána. Fungovala tu aj škola pre 20 detí z okolitých dediniek. Keď išli na vyučovanie, museli so sebou doniesť ako platidlo drevo na kúrenie.
Dokonalou rozhľadňou je okrem spomínaného observatória Vidova Gora. Ide o najvyšší bod nielen ostrova Brač, ale aj všetkých ostrovov. Pri ideálnych svetelných podmienkach je tak vidieť okrem okolitých a vzdialených ostrovov aj pevninskú časť Chorvátska. Toto bolo takisto veľmi významné miesto. O tom svedčia ruiny starej kaplnky na „streche“ ostrova. Tú dali zbúrať starí kresťania, lebo ju považovali za pohanskú stavbu. Dnes na samom vrchole stojí veľký kríž, ktorý symbolizuje pevnú kresťanskú vieru Chorvátov.
Tí, čo majú chuť spoznať niečo viac o histórii Braču, by mali zamieriť do etnografického múzea. Nachádza sa viac vo vnútrozemí neďaleko dedinky Nerežišća. Oplatí sa prejsť aj ňou, pretože v jej centre stojí malý kamenný kostolík, ktorému zo strechy rastie už sto rokov strom. Nikto ho tam nezasadil a ani sa oň nikto nestará, ale evidentne mu to neprekáža.
Zdroj: Aleš Tvrdý
Vis: vzdialený, ale zaujímavý
Ostrov Vis patrí medzí najvzdialenejšie od pevniny. To môže na prvý pohľad dosť odrádzať, no dvojhodinová plavba trajektom je príjemný relax. Podľa ostrova je pomenované aj jeho hlavné mesto. Pohľad naň je najkrajší z priľahlého kopca, kadiaľ vedie cesta, ktorá spája viaceré mestečká a dedinky. Napriek tomu, že dedinka Komiža leží presne na opačnej strane ako hlavné mesto, cesta je krátka. Po prekonaní 11 km sa tak dá dostať krásnymi serpentínami do akoby iného sveta.
Malá rybárska usadlosť je priam magická! Kamenné domčeky situované jeden vedľa druhého boli od seba oddeľované len veľmi úzkymi uličkami. Niektoré z nich boli také tesné, že som v nich nemohol ani rozpažiť ruky. Vďaka hustému osídleniu sa tu údajne odohrala nejedna milenecká aféra medzi susedmi, ktorí tak mohli cez svoje balkóny preliezať a dopriať si chvíle pokušenia.
V minulosti bol ostrov Vis vojenskou základňou. Veľa z domov je v benátskom štýle a aj to dáva dedinke Komiža jedinečný ráz. Nielen tu, ale aj na ostatných ostrovoch trvá sezóna šesť mesiacov. Druhú polovicu roka sa obyvatelia vyberú buď na zárobky do západnej Európy, alebo sa venujú rybárčeniu. Veľa z príbytkov je opustených po väčšinu roka. Ako som sa dozvedel, je to najmä kvôli tomu, že ich majitelia odišli za „lepším životom za oceán“.
Ráno je Komiža poloprázdna. Stovky stoličiek pred malými kaviarňami čakajú na nový deň. Z tohto miesta sa dá objednať transport rýchločlnom na susedný ostrovček Biševo. Nachádza sa tu fenomenálny prírodný útvar, ktorý domáci poznajú pod názvom Modrá Špiľja. Ide o nádhernú morskú jaskyňu. Pre veľké vlny sa odchod posunul o hodinu.
Vlny zostali dosť veľké, no nadšenie bolo ešte väčšie. Náš malý drevený čln, ktorým sme mali preniknúť do útrob jaskyne, sa na vlnách hojdal ako pierko vo vetre. Keď však prekonal „vstupnú bránu“ jaskyne, kde sa hladina upokojila, prišiel šok. Strop jaskyne tvorili tmavé a miestami až čierne skaly.
Naša loďka sa pomaličky plavila po hladine takej krásnej modrej farby, akú som dovtedy ešte nikdy nevidel! Bolo to neskutočné. Cítil som sa ako na inej planéte. Rýchlo som sa však musel spamätať, lebo bolo treba urobiť aj fotografiu z tohto miesta. Poprosil som vodiča člna, aby som mohol vyskočiť z lode na skaly a urobiť tak pár záberov. Veľmi sa mu to nepáčilo, ale nakoniec súhlasil.
Samozrejme, všetkého veľa škodí, aj poznávania, treba aj oddychovať. V mojom prípade to bolo na pláži Stiniva. Sem sa dá dostať buď loďou, alebo najnovšie už aj peši po nespevnenom strmom chodníku. Odmenou za túto mini túru bude krásna maličká pláž z okruhliakovych kamienkov.
To, čím je Stiniva jedinečná, je jej poloha za „prírodnou bránou“ tvorenou zrázmi masívnych blokov vápencových stien. Cestou medzi Komižou a Stinivou je príjemná odbočka, ktorá smeruje na vrchol najvyššieho bodu ostrova. Okrem výhľadu do širokého okolia je tu aj malá kamenná kaplnka.
Zdroj: Aleš Tvrdý
Prekvapenia na pevnine
Ďalšie prekvapenia najvyhľadávanejšej turistickej destinácie pre Slovákov na seba nenechali dlho čakať. V okruhu do 100 km od druhého najväčšieho mesta krajiny – Split je akoby ukryté bohatstvo vnútrozemia. Samozrejme, more by sme tu hľadali márne, no myslím, že ponuka je aj bez neho veľmi pestrá. Priľahlý vidiek mesta Trilj je toho priamym dôkazom.
Robia tu ten najlepší domáci chlieb široko-ďaleko! Vo všeobecnosti platí, že Chorváti sú milovníci pečiva. Aj preto nie je núdza nájsť malé rodinné pekárne kdekoľvek naprieč krajinou. Ďalšou špecialitou prameniacou z lokálnej kuchyne sú žaby. Na rozľahlých pastvinách, po ktorých sa vlnia malé potôčiky, až dodnes žijú stovky malých obojživelníkov. Rozdiel je len v tom, že kedysi boli jedlom na stoloch chudobných, no dnes to je špecialita presne pre opačnú stranu spoločnosti.
Miestni ľudia boli a aj sú veľmi múdri a vynaliezaví. Krištáľovo čisté potoky si okrem rybolovu uspôsobili aj na ďalší zdroj obživy. Popri brehov korýt týchto riek sa dá navštíviť hneď niekoľko starých a ešte stále funkčných vodných mlynov. Dokonca na niektorých z nich sa dá pokochať na pôvodnej architektúre a výbave.
Na týchto miestach som sa cítil ako v rozprávke. No aby tej romantiky nebolo až príliš veľa, dokonale som sa schladil pri rafte po rieke Cetina. Z nafukovacieho člna poháňaného prúdom krištáľovo čistej vody a šiestimi ľudskými silami je pohľad na svet opäť trochu iný. Okolo nášho člna poletovali pestrofarebné vážky a motýle. Tie menej hanblivé si občas aj prisadli, no veslovať sa im veru veľmi nechcelo. V priezračnej vode sa bezstarostne premávali húfy rýb ako po korze. Ani sa nečudujem, prečo si filmári slávneho Winnetoua vybrali do slávnej trilógie pasáže práve aj odtiaľto.
Zdroj: Aleš Tvrdý
Modré aj Červené jazero
Scenéria nielen akoby z inej krajiny, ale možno aj ako z inej planéty sa mi naskytla, keď sa poloha môjho GPS zariadenia zastavila v meste Imotski. Toto malé pohraničné mestečko nachádzajúce sa iba dva kilometre od hraníc so susednou Bosnou má takisto svoj prírodný div. A to konkrétne Modré a Červené jazero. Práve druhé zo spomínaných bolo pre mňa doslova šokom. Niečo také som ešte nevidel. Skoro 400-metrový kaňon, ktorý vyzeral, akoby to bol pozostatok po páde asteroidu.
Na jednom z vrcholov priľahlých skál Modrého jazera sa po vyšliapaní niekoľkých desiatok výškových metrov dá dostať k malému krásnemu kamennému kostolíku, ktorý si s obľubou vyberajú aj ako námet svadobných fotografií páry z blízkeho či vzdialenejšieho okolia. Kedysi tu stál na útese, odkiaľ je krásny výhľad na široké okolie, aj hrad, no žiaľ do dnešného dňa z neho zostali už len ruiny. Toto miesto je veľmi veterné. Dokonca tak, že miestni tieto silné vzdušné prúdy aj pomenovali vlastnými menami.
Ak už má niekto túlania sa po prírodných úkazoch naozaj dosť, tak zhruba 30 km od Splitu leží „benátska perla Dalmácie“. Na mysli mám Trogir. Malé romantické mestečko útlych rozmerov, ktoré je učupené na ostrove. Ten sa dá pešo prejsť po vlastných za menej ako hodinu po celom jeho obvode.
Trogir je malý rozlohou, no rozhodne nie históriou. Tá je priam veľkolepá. Aj keď nie ste jej znalci, určite sa tu oplatí zastaviť sa a len tak sa bezcieľne túlať. V zovretí tesných uličiek s kamennými chodníkmi plných vôní z miestnych špecialít sa tu tak dá zažiť deň trochu inak.
Po návšteve týchto miest ma už nepresvedčí asi nikto o tom, že v Chorvátsku sa dá len kúpať a opaľovať. To ani zďaleka nie! Využiť len tieto dva benefity z toľkého bohatstva, ako ponúka, je ako chodiť so zatvorenými očami po ulici.
Autor je spolupracovník TRENDU.
