Čo chce Fico od submisívneho Pellegriniho

V roku 2010 sa premiérkou stala podpredsedníčka Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ). Ani nie v polovici funkčného obdobia vláda Ivety Radičovej stratila dôveru parlamentu a musela skončiť.

Pred mesiacom a pol sa do premiérskej funkcie dostal podpredseda Smeru-SD Peter Pellegrini. Vzniká tak prirodzene otázka, či aj jeho pôsobenie na poste „šéfa štátu“ bude mať rovnako rýchly koniec ako v dvoch predchádzajúcich prípadoch premiérovania nepredsedov.

Keďže éra prvej Mečiarovej vlády je už predsa len historicky vzdialená, relevantnú odpoveď na túto otázku môžeme dostať predovšetkým porovnaním P. Pellegriniho a I. Radičovej i porovnaním strán a koalícií, v ktorých pôsobia.

Kým sa stala premiérkou

Ponuku od premiéra M. Dzurindu, aby sa stala ministerkou práce v jeho druhej vláde, ktorá odštartovala jej politickú kariéru, dostala I. Radičová v roku 2005. Bola vtedy rešpektovanou akademičkou a známou postavou verejného života. O štyri roky neskôr kandidovala na funkciu prezidenta republiky a v druhom kole voľby získala viac ako milión hlasov. Svoju pozíciu v strane nenadobudla iba vďaka svojmu predsedovi, ale aj napriek nemu.

Keď v roku 2010 členovia SDKÚ hlasovali o volebnom lídrovi, ktorým nemohol byť M. Dzurinda, uspela v súťaži s Ivanom Miklošom, neoficiálnym kandidátom predsedu. Jej politická legitimita tak nebola odvodená od straníckeho predsedu, ale aj od podpory verejnosti a podpory členov a funkcionárov strany.

V novembri 2010 mala príležitosť, aby na kongrese SDKÚ vystriedala M. Dzurindu vo funkcii predsedu. Lenže v jeho priebehu striktne odmietla návrh delegáta, aby kandidovala na najvyšší post v strane. Odmietla ho nie z politických, ale „ľudských“ dôvodov, lebo ako povedala, predseda SDKÚ, ju oslovil v čase, ktorý bol pre ňu ťažký, „a na to sa nezabúda“.

V porovnaní s ňou je P. Pellegrini