Za čo Česi vďačia Havlovi

Ukážky toho, že česká polícia a štátni zástupcovia sa už neboja ísť po politických špičkách a kmotroch, sa objavili už pred raziou na úrade vlády. Koho je to zásluha?

Bod obratu nastal v roku 2011. Najvyšším štátnym zástupcom sa vtedy stal Pavel Zeman, bývalý zástupca Českej republiky v Eurojuste. Ministrom vnútra sa stal nestraník a bývalý šéf Úradu odhaľovania organizovaného zločinu Jan Kubice a vláda Petra Nečasa dávala najavo, že si naozaj praje vyšetrovanie korupcie. K čomu prispel aj verejný tlak. Prebiehajú zároveň aj zmeny v zákonoch, ktoré sa však týkajú skôr prevencie než represie. Som skeptický voči zovšeobecňovaniu, no hádam by sa dalo hovoriť o zmene prístupu k zákonom a väčšom rešpekte k právu.

Ten sa zmenou legislatívy asi docieliť nedá.

Nie, a nie je to ani vďaka práci vlády. Skôr vďaka autorite, ktorú má Najvyšší správny súd, Ústavný súd a do veľkej miery aj celá justícia. Slovenské nešťastie je v tom, že súdnictvo nemá dôveru, a to z veľmi pochopiteľných dôvodov. Českej justícii sa vo všeobecnosti dá veriť a jej rozhodnutia sa rešpektujú. Už to dávno nie sú len ojedinelé ostrovčeky pozitívnej deviácie ako v 90. rokoch, ale veľké prepojené súostrovia.

Slovenská justícia je postihnutá rodinkárstvom a činnosti prokuratúry nie vždy prospieva jej hierarchická štruktúra. V Česku akoby dochádzalo ku generačnej obmene a na dôležité pozície sa dostávajú schopní a charakterní ľudia. Kde sú korene tohto odlišného vývoja?

To je zásadná otázka. Federálny ústavný súd sme mali predsa spoločný. Po rozdelení si však Slovensko vzalo do Ústavného súdu rôznych mečiarovcov, zatiaľ čo Česká republika politických väzňov. Prvý Ústavný súd ČR je naozaj legendárny - boli v ňom politickí väzni, navrátilci z exilu, profesori s veľkou morálnou autoritou. Odtiaľ sa „pozitívna deviácia“ šírila do celej justície. Kde tiež našla úrodnú pôdu, predsedom Najvyššieho súdu bol advokát disidentov Otakar Motejl. Na zložení ústavného súdu má zásluhu Václav Havel, ktorý mal šťastnú ruku na ľudí, miloval pestrofarebnosť, mal cit pre právo. Mohli by sme sa pýtať aj ďalej, napríklad prečo má česká ústava zvláštne pravidlo, že všetky nominácie na ústavných sudcov robí jeden človek (prezident) a schvaľuje ich senát, nie snemovňa. Odpoveď je, že jeden z ideových tvorcov ústavy Vojtěch Cepl mal rád Ameriku a tento princíp doslova prevzal z USA. Mal šťastie, že prvým prezidentom bol V. Havel a že senát bol slabý, takže neskôr senátori brali „grilovanie“ kandidátov na ústavných sudcov ako svoju dôležitú, možno hlavnú právomoc. A keď prezident V. Klaus prichádzal s výrazne slabšími nomináciami, senátori mu ich výrazne preriedili. Zamietli asi polovicu z nich.