Čína v roku 2015: Kde sa dvaja bijú, ona víťazí


Podnecujú vraj konflikt na Ukrajine, čím oddeľujú Európu od Ruska, aby ju vmanévrovali do polohy bezmocného dovozcu amerického skvapalneného plynu. Kremeľ nemá za zlé Turecku, Egyptu alebo Južnej Amerike, že sa pohotovo chytili príležitosti zaskočiť za európskych vývozcov embargovaných potravín na ruské trhy. Zásadne však nespomína obriu krajinu, ktorá pozoruje z odstupu stupňovanie konfliktu medzi Západom a Ruskom a uzatvára s nimi výhodné obchody: Čínu. 


Obchod sa nespomalí


Medzinárodný menový fond vydal pred niekoľkými týždňami skorigovanú štatistiku, podľa ktorej čínska ekonomika predbehla v prepočte na paritu kúpnej sily americkú a stala sa svetovou jednotkou. MMF predpovedá Európskej únii rast, ktorý môže byť vzhľadom na pásmo štatistickej odchýlky plusový i mínusový. I to len vtedy, ak konflikt na Ukrajine neprerastie do otvorenej vojny. Čínska ekonomika podskočí v roku 2015 bez ohľadu na tieto zretele o vyše sedem percent a bude svižne dobiehať USA aj v nominálnom vyjadrení HDP. 


Závislosť od obchodu s najľudnatejšou krajinou planéty prehlbuje nielen Rusko, ktoré z tohto trendu prejavuje radosť ako z vyslobodzovania od závislosti od obchodu s Európou. Presnejšie od vývozu energonosičov a surovín do EÚ. Peking zaradil v novembri do zoznamu štátov, s ktorými podpísal dohody o priamych menových swapoch severného suseda Spojených štátov.

Dva mesiace predtým Kanada ratifikovala zmluvu o ochrane čínskych investorov. Čínske korporácie budú môcť žalovať kanadskú exekutívu alebo provinčné vlády a domáhať sa u arbitrážneho súdu kompenzácií za ušlý zisk, ak oň prídu po sprísnení ochrany životného prostredia alebo zamestnaneckých práv. 


Kým kanadská ľavica označuje privilégiá čínskych investorov za podrobovanie sa kolonizácii Čínou, Rusko do svojho jediného súčasného vplyvného priateľa vo svete nezapára. Naopak, po oklieštení prístupu na kapitálové trhy v EÚ a USA si všestranne predchádza čínskych investorov. 


V biznise partnerom každý


Krajná ústretovosť Ruska voči čínskemu protektorovi sa bude roku 2015 prehlbovať úmerne eskalácii sporov Moskvy so Západom. Peking však neposkytuje Moskve drahocenné úvery iba zo zmyslu pre susedskú výpomoc. Vyberá si výhodné kapitálové vklady do ruských nálezísk surovín, ropy a plynu, ale aj infraštruktúry na prepravu vyťaženého prírodného bohatstva do Číny.

Snaží sa pritom, aby odrážali aj záujmy Moskvy na spriemyselňovaní riedko osídleného a kapitálovo podvyživeného Ďalekého východu a Sibíri. Peking bude i v roku 2015 označovať Rusko za bratskú krajinu a strategického partnera. Rovnakou mierou však zalichotí desiatkam iných krajín slúžiacich ako dodávatelia svojho prírodného bohatstva hospodárskej mašinérii Číny. 


Rozhodujúca je dlhodobá výhodnosť pre Čínu, nie nutne pre jej momentálnych obchodných partnerov. 


Keď deprimovaný ruský prezident V. Putin predčasne opustil novembrový samit G20 v Brisbane, ostal jeho čínsky náprotivok Si Ťin-pching po skončení podujatia u protinožcov ešte tri dni, aby spečatil prelomovú dohodu o voľnom obchode s Austráliou. Čína tým názorne ukázala ostatným členom skupiny G20, ako môžu pragmaticky oddeľovať biznis od politiky a obchodovať i so svojimi vojenskými rivalmi. Pripomenula im, že uplatňuje pravidlá hry, ktoré si osvojila pri zapojení do globalizačných procesov po páde železnej opony. 


Keď žiak prekonal učiteľa


Skĺzanie Ruska a transatlantického Západu do éry studenej vojny pôsobí na Peking ako prejav nedospelosti nedávnych učiteľov Číny: Moskvy z éry budovania socializmu a Washingtonu ako sprievodcu po zákutiach trhového kapitalizmu.

Čína sa bude usilovať udržiavať si od nich v roku 2015 odstup, no súčasne kreditovať oba znepriatelené tábory. Bude však medzi nimi dôsledne odlišovať silnejšie Spojené štáty od zraniteľnejšieho Ruska a pripravovať strategickú odpoveď na úsilie USA etablovať sa ako centrum dvoch obchodných megablokov, ktoré formuje bez účasti Číny: Transpacifického partnerstva a Transatlantického partnerstva pre obchod a investície. Čínske protiťahy sa v roku 2015 zamerajú na pripútanie čo najväčšieho počtu krajín z juhovýchodnej Ázie a postsovietskeho stredoázijského priestoru k čínskej zóne vplyvu. 


Hoci Čína dosiaľ považovala regionálne združovanie za krátkodobý predstupeň plnej globálnej integrácie, bude v roku 2015 rozvíjať aj deglobalizačné alternatívy domáceho a regionálneho hospodárskeho rozvoja. V týchto scenároch figurujú Juhočínske a Východočínske more ako zóny primárneho významu pre národnú bezpečnosť Číny, porovnateľné s postavením Karibského mora a Mexického zálivu pre USA alebo Stredozemného mora pre EÚ.

Japonsko, Filipíny, Malajzia, Vietnam, Brunej a Taiwan sa budú brániť hegemonizmu Číny v menovaných vodách a spoliehať na bezpečnostné záruky USA. Peking sa im bude chcieť snažiť kontrovať užším angažovaním Ruska, čo môže viesť k zlomovým skúškam čínsko-ruského partnerstva. 


Hrozby zvonku i zvnútra


Otvorené i skryté veľmocenské súperenie Pekingu s Washingtonom zasiahne i vnútorné pomery Číny. Jej politické vedenie bude tak ako dosiaľ viniť Biely dom a Pentagón z podrývania čínskeho štátu na troch frontoch. Prvý prebieha na rozsiahlom území Tibetu a Sin-Ťiangu v severozápadnej tretine Číny.

Druhý zasahuje cez Taiwanskú úžinu rovnomenný ostrovný štát, ktorý Peking považuje sa odštiepeneckú republiku patriacu pod zvrchovanosť Číny. Tretí sa nachádza v Hongkongu, odkiaľ by sa protestné vlny prodemokratických skupín mohli preniesť do husto osídlených veľkomiest juhovýchodnej Číny. 


Nemenej vážnym rizikom pre stabilitu štátu, ktoré Peking nemôže pripisovať intrigám Západu, ostane šírenie korupcie na všetkých úrovniach štátneho aparátu, no predovšetkým na úrovni straníckych a vládnych špičiek v Pekingu. Za korupciu dostávajú v Číne odsúdení previnilci trest smrti. Ročne tam popravia desiatky verejných hodnostárov nižšieho a stredného stupňa, no lákadlá rozprávkového zbohatnutia ostávajú neodolateľné.

Temné vody čínskej politicko-finančnej multimiliardárskej oligarchie sú ešte mútnejšie ako ukrajinské a ruské. Rok 2015, podľa očakávania krízový pre Európu a Rusko, no nie pre Čínu, zvýrazní obavy ako-tak zodpovedných vládnucich kruhov z následkov bezuzdného obohacovania sa oligarchických klanov. Riešenie nie je v dohľade, no morálna očista, ku ktorej bude musieť v ďalších rokoch prísť, všetkých zabolí.