M. Kováč, spoluzakladateľ a podpredseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), bol druhým kandidátom, ktorého hnutie Vladimíra Mečiara navrhlo na post prezidenta. A hoci v Národnej rade SR malo vtedy HZDS iba 74 poslancov, dostal napokon hlasy 106 členov parlamentu.

Voľba a správa

Faktom je, že bez podpory poslancov Mečiarovho hnutia by sa prezidentom nestal. Ale pre M. Kováča to nebol dôvod, aby sa voči hnutiu a jeho predsedovi správal dispozične. Lebo od prvých dní po jeho nástupe do funkcie sa ukázalo, že predstavy dvoch bývalých straníckych kolegov o fungovaní hlavy štátu sú veľmi odlišné. Tak ako od každého, aj od prezidenta predseda HZDS očakával, že bude iba plniť jeho vôľu. M. Kováč to odmietol.

Už po niekoľkých mesiacoch si musel vybrať jednu z dvoch možností: buď zhanobiť seba a svoj úrad poslušnosťou voči mimoriadne neštandardnému politikovi, alebo sa stať terčom útokov tohto politika. M. Kováč si vybral druhú možnosť.

K priamej zrážke medzi prezidentom a premiérom došlo v marci 1994, keď M. Kováč predniesol v parlamente správu o stave republiky. V dodatku správy vysvetlil podstatu svojich sporov s predsedom vlády a podrobne vysvetlil, prečo „má vážne výhrady voči politike a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote“. Upozornil tiež, že „moc sa musí legitimovať nepísanými, v spoločnosti uznanými princípmi politických mravov“.

Hoci výslovne zdôraznil, že si neželá demisiu premiéra, ale zásadnú zmenu jeho pôsobenia, museli poslanci opozície, ktorí vtedy mali v parlamente väčšinu, na prejav reagovať. Ich pokus zistiť, či je možný zmier medzi dvoma najvyššími ústavnými činiteľmi, zmaril premiér Mečiar vyhlásením: „Máte väčšinu v parlamente, tak ma odvolajte.“ A 11. marca 1994 sa to naozaj stalo. V septembri 1994 sa konali predčasné voľby, ktoré opäť vrátili šéfa HZDS na post premiéra.

Vety a odkaz

M. Kováč musel potom často odpovedať na otázku, či jeho parlamentné vystúpenie vôbec malo zmysel, keď voliči tento krok nepochopili. Prezident opakoval vety, ktoré by sa dali označiť za vety Kováčove: „Nechce sa mi veriť, že keď človek spraví nejaký morálne nevyhnutný skutok, môže sa to skončiť negatívne... Napriek tomu, čo všetko sa potom stalo, hovorím aj dnes, že to bolo treba urobiť a malo to zmysel.“ Realizoval tým v politickej praxi mravnú zásadu, že ak existuje niečo, čo môže pre spoločnosť urobiť iba jeden človek, tak ten človek to urobiť musí.

V auguste 1995 bol unesený a do zahraničia zavlečený prezidentov syn Michal. Keď vyšetrovatelia únosu obvinili z účasti na zavlečení príslušníkov SIS, V. Mečiar sa osobne zasadil za to, že nepohodlní kriminalisti boli z prípadu odvolaní. Vláda SR vtedy prijala vyhlásenie, ktorým obvinila hlavu štátu z vlastizrady a vyzvala ho na odstúpenie. Európska únia a americká administatíva nato poslali Mečiarovej vláde demarše, ktorými odsúdili kroky „nezodpovedajúce ústave a demokratickým zvyklostiam“.

Pretože M. Kováč ako prezident kládol odpor autokratickému politikovi, donútil ho, aby odhalil svoju pravú tvár. Hoci v roku 1994 nebola veľká časť verejnosti pripravená na to, aby pochopila podstatu Kováčovho posolstva, o štyri roky neskôr – aj vďaka pôsobeniu prezidenta – boli V. Mečiar a HZDS odstavení od moci. V časoch mečiarizmu M. Kováč reprezentoval pre zahraničie tú časť Slovenska, ktorá napokon presadila, že sa krajina vrátila do svojho civilizačného okruhu – do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Mimoriadne sa o to zaslúžil aj M. Kováč.

Pri spätnom pohľade na jeho pôsobenie je zrejmé, že ustanovenia ústavy vytvárajú iba základné limity pre nositeľa prezidentských právomocí, ale že rozhodujúci význam má to, kto túto funkciu zastáva. Lebo konkrétny spôsob uplatňovania oprávnení závisí od osobných a osobnostných vlastností, morálnej integrity a hodnotového profilu hlavy štátu.

Slovensko veľmi naliehavo potrebuje, aby sa ľudia na ústavných a verejných postoch správali podľa becketovsko-kováčovského syndrómu. Aby nástupom do funkcie zabudli, komu za svoj post vďačia, a konali podľa ústavy i zákonov, a to tak, aby význam i vážnosť nimi zastávanej funkcie vzrástli. M. Kováč to dokázal, ale nemá toľkých nasledovníkov, koľko ich republika potrebuje.