Bývalý minister financií a podpredseda vlády bol ako siamské dvojča expremiéra a zakladateľa SDKÚ Mikuláša Dzurindu. Je ťažké si predstaviť, že nevedel o modeloch financovania strany vrátane čudného 22- miliónového (v korunách) dlhu, schránkových firiem či spôsobov bývalého straníckeho pokladníka Gabriela Palacku. Veta „Gabo berie vec alternatívne podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké“ už takmer zľudovela v politickom slovníku ako synonymum pre províziu v štátnych tendroch.
Prekážalo mi aj napätie a rivalita, ktoré boli cítiť vo vláde Ivety Radičovej medzi premiérkou a I. Miklošom. Exminister sa tvrdohlavo zastával prenájmu budovy, v ktorej mal sídliť košický daňový úrad. Pre tých, čo si nepamätajú, nehnuteľnosť patrila firme Nitra Invest okresného šéfa SDKÚ Ondreja Ščurku.
Na toto všetko nemožno zabudnúť. Aj preto bolo pre mňa nezvyčajné, keď som sa po stretnutí s ním pristihla pri myšlienke – chýba nám niekto ako Ivan Mikloš. Niekto, kto vie o Slovensku uvažovať v horizonte dlhšom, ako sú nasledujúce parlamentné voľby. Niekto, kto by bol ochotný ísť proti prúdu.
Napríklad povedať, že Rómovia musia mať rovnaký prístup k vyššiemu vzdelaniu ako zvyšok Slovákov, aj keby sa na tomto tvrdení nedali zbierať politické body. A presadiť dočasné zvýhodnenie tejto komunity vo vzdelávaní za cenu nevôle veľkej časti obyvateľstva. Jednoducho preto, že je to správne.
Keď ako novinárka odchádzam z rozhovoru s politikom, som často deprimovaná. Pýtam sa, či chcem publikovaním takého interview čitateľa unudiť alebo odradiť od titulu, v ktorom pracujem. Mnohí súčasní slovenskí politici sa totiž zacyklili vo frázach naučených na mediálnych tréningoch alebo do nemoty opakujú, čo im vyšlo v prieskumoch a čo chcú počuť ich voliči. Pre I. Mikloša to neplatí, nemusíte s ním súhlasiť, ale diskutovať vás baví.
Nie, Slovensku nechýbajú škandály SDKÚ. Ale chýbajú mu politici s víziou.
