Chudoba si zaslúži viac pozornosti

Proklamovane ľavicová vláda Smeru-SD sa chudobným systematicky venovala len veľmi málo. Dlhodobé problémy obyvateľov s nízkymi príjmami, ako sú nezamestnanosť a nezamestnateľnosť, tak pretrvávajú. Potrebu venovať sa problémom frustrovaných ukázali aj výsledky nedávnych parlamentných volieb. Zapojenie vyčlenených do vzdelávacieho a pracovného systému by pritom mohlo byť záujmom aj tých lepšie situovaných. Kvôli neradostným dlhodobým vyhliadkam starnúcej ekonomiky.

Priemerný čistý príjem čitateľa TRENDU dosahuje podľa odhadu viac ako tisíc eur. Desaťtisíce ľudí, najmä v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou, však musia vyžiť so zlomkom z tejto sumy. Ako sa ich situácia za posledné roky zmenila? Ako vyzerá chudoba na Slovensku? A ktoré z bežných presvedčení o chudobných sú mýtami?

Dôchodcovia chudobní nie sú

Prvým rozšíreným mýtom je, že chudobní sú na Slovensku najmä penzisti. Čitateľ si zrejme rýchlo predstaví starého človeka s pár mincami v dlani hľadajúceho zľavy v sieťach supermarketov. Z dôchodcov má však príliš nízky príjem podľa prieskumov štatistikov len menej ako sedem percent. Myslí sa dôchodok pod hranicou ohrozenia chudobou, ktorá v súčasnosti dosahuje 341 eur mesačne. Podľa nej patria dôchodcovia spolu s pracujúcimi osobami k najmenej ohrozeným skupinám obyvateľstva.

Problém s chudobnými dôchodcami však môže vzniknúť do budúcnosti. Valorizácia penzií sa s cieľom šetriť verejné výdavky znížila len na mieru inflácie, čo bude časom zvyšovať rozdiel medzi priemernou penziou a mzdou. Európska komisia predpokladá, že pomer priemerného dôchodku a mzdy sa na Slovensku do roku 2060 zníži z aktuálnych 45 na 33 percent. Zrejme aj kvôli tomu, ale aj pre veľký počet ľudí platiacich si iba minimálne odvody, odchádzajúca vláda zaviedla takzvaný minimálny dôchodok. Po tridsiatich odrobených rokoch má po novom každý nárok na penziu vo výške aspoň 270 eur mesačne.

Oveľa viac sú chudobou podľa každoročného zisťovania príjmov a životných podmienok domácností ohrození nezamestnaní a mladé rodiny s deťmi, najmä osamotené mamičky a otcovia. Príjem pod hranicou ohrozenia chudobou má až takmer každý druhý nezamestnaný. Najmä vtedy, ak je bez práce dlhodobo – podpora v nezamestnanosti totiž vyprší po štyroch až šiestich mesiacoch. Potom sú ľudia bez práce odkázaní už len na sociálne dávky. Podľa údajov Ústredia práce ich poberá zhruba 242-tisíc ľudí a od predvlaňajška si ich chudobní musia odpracovať aspoň 32 hodinami do mesiaca.

Bohatnú aj chudobní

Ďalšou opakujúcou sa formulkou, najmä medzi nespokojnými, býva tvrdenie, že bohatnú iba bohatí a chudobní len chudobnejú. Nie je to pravda. Podiel obyvateľstva ohrozeného chudobou a sociálnym vylúčením od plného prejavenia sa hospodárskej krízy na trhu práce v krajine skôr klesá. V roku 2010, keď Európska únia prijala takzvanú Stratégiu 2020, miera chudoby na Slovensku dosahovala spolu 20,6 percenta. V posledných rokoch toto percento klesá spolu so znižujúcou sa nezamestnanosťou: najnovší údaj hovorí o 18,4 percenta ohrozeného obyvateľstva. Teda o najnižšej miere, odkedy sa tieto porovnania príjmov v krajine sledujú.

Európska komisia však napriek tomu kritizuje, že aj keď miera ohrozenia chudobou alebo sociálnym vylúčením klesla, sieť sociálneho zabezpečenia ostáva stále relatívne slabá, najmä pre spomínaných nezamestnaných a rodiny s deťmi. Brusel kritizuje aj neexistujúci systém zvyšovania dávky v hmotnej núdzi. Tá ostáva nezmenená na úrovni 62 eur už niekoľko rokov.

Pri porovnávaní vývoja príjmov chudobných a bohatších je vhodné pozrieť sa aj na ich kúpnu silu – a teda okrem príjmov aj na vývoj cien. Štatistici sledujú infláciu aj osobitne pre ľudí s nízkymi príjmami. Rozdiely voči oficiálnemu rastu cien za celú krajinu sú však minimálne. Kým v čase rastu cien sa čísla na cenovkách v spotrebiteľskom koši domácností s nízkymi príjmami zvyšovali o niečo rýchlejšie ako priemer, v čase deflácie ostatných dvoch rokov sa zasa o čosi rýchlejšie znižovali.

Zdroj: Zsolt Lukács

Chudoba ako nerovnosť

Okrem takzvanej materiálnej deprivácie, teda životnej úrovne nepokrývajúcej základné životné potreby, je druhým najčastejšie používaným meradlom chudoby nižšia životná úroveň vzhľadom na priemer či strednú triedu v spoločnosti. Tá Slovákov trápi azda najviac, pretože sa neporovnávajú len medzi sebou, ale aj s idealizovanou západnou Európou. Teda najbohatšou časťou planéty.

Keby sa porovnávali so susedmi na východe: s Ukrajinou, kde priemerná mzda dosahuje len čosi okolo 150 eur mesačne, pocit relatívnej chudoby či bohatstva by bol iste iný. Pretrvávajúce rozdiely v životnej úrovni medzi krajinami Európskej únie sa môžu ďalej zmenšovať len pokračujúcim hospodárskym dobiehaním: prenosom zahraničných technológií, know-how, investíciami a najmä kvalitným vzdelávaním. Bez neho totiž bude miestna pracovná sila vždy poberať iba malú časť z celkového hospodárskeho koláča zarobených príjmov.

Samotná príjmová nerovnosť na Slovensku patrí k najnižším na svete a od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa nijako významne nemení. Podľa pomeru hornej a dolnej príjmovej pätiny obyvateľstva sa za desať rokov nezmenila vôbec. Horný milión zarába stále zhruba štvornásobok toho, čo spodný. Podobne stabilná a nízka je aj miera nerovnosti vyjadrená takzvaným Giniho koeficientom. Aj keď od hospodárskej krízy sa tento ukazovateľ mierne zhoršil, neprekonal mieru nerovnosti nameranú v rokoch 2005 a 2006.

Čísla o nízkej slovenskej príjmovej nerovnosti však môžu byť podhodnotené. Viacero odborníkov poukazuje na možnosť, že vo vzorke domácností sledovaných štatistikmi môžu chýbať