Prezident-elekt Andrej Kiska požiadal úradujúceho prezidenta o stretnutie, aby spolu pripravili „základ pre plynulý prechod“ vo funkcii. I. Gašparovič mu po mesiaci odpovedal, že nevidí „nutnosť osobne meritórne posudzovať politické otázky“, o ktorých vraj A. Kiska informuje prostredníctvom médií.
V ústave je napísané, že prezident „zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov štátu“. Ústavným orgánom je i úrad prezidenta. Končiaci prezident by mal s nastupujúcim prediskutovať otvorené témy tak, aby nová hlava štátu mohla od prvého dňa riadne vykonávať funkciu. Nie je to otázka dobrej vôle, ale vec ústavnej povinnosti.
S chápaním svojich povinností mal prezident I. Gašparovič problém po celý čas svojho úradovania a vydržalo mu to až do konca. Voči nástupcovi bol taký „ústretový“, že veľkoryso nevylúčil možnosť ich „neformálneho stretnutia“ pred inauguráciou a po nej je vraj ochotný prezidentovi poskytnúť konzultácie „o akýchkoľvek dôležitých témach pre Slovensko a jeho občanov“. Lenže otázka, v akej dôležitej téme má končiaci prezident kvalifikáciu experta, je príliš ťažká na to, aby sa ňou mohol prezident A. Kiska v budúcnosti zaoberať. Bude to mať dosť ťažké aj bez nej.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
V posledných dňoch prenikli do médií chýry, že ústavný sudca Ján Auxt, ktorého funkčné obdobie sa končí 4. júla, to už vraj v Košiciach nemôže vydržať a svojej funkcie sa vzdá ešte v máji. Má to umožniť dosluhujúcemu prezidentovi, aby vymenoval „aspoň“ jedného ústavného sudcu. Keby k tomu naozaj došlo, najvýstižnejším termínom, aký by sa pre takýto postup hodil, je pojem z obchodného práva – konanie v zhode. Za také sa považuje konanie viacerých subjektov, ktoré smeruje k dosiahnutiu spoločného cieľa. Problém je, že konania v zhode by sa dopustili subjekty, ktoré sú z ústavy povinné konať autonómne.
Ústavný sudca, ktorý by sa svojej funkcie vzdal (lebo už stihol uspieť vo výberom konaní na Najvyššom súde), by pomohol vládnej väčšine a prezidentovi, aby na Ústavný súd dosadili jemu podobného sudcu. Takého, ktorý nie je autonómnym činiteľom, ale len čaká na príležitosť, aby im mohol byť užitočný.
Prezident, ktorý sa zapojí do konania v zhode, pridá už len záverečný gong ku konštatovaniu, že bol dispozičným prezidentom. Strana, ktorá takú výmenu zmanažuje, dá tým najavo, že jediná ústavnosť, ktorá ju zaujíma a o ktorú jej ide, je „ústavnosť“ zabezpečená rozhodnutiami ňou dosadenej väčšiny sudcov.
Pred koncom prezidentskej éry I. Gašparoviča sa nedá nespomenúť, čo kedysi dávno povedal Oliver Cromwell končiacemu parlamentu: „Na to málo, čo dobré ste urobili, ste tu sedeli príliš dlho. Choďte v mene božom.“
