Chlieb pre Považskú Bystricu pečie už tretia generácia Brojovcov

V Považskej Bystrici píše takýto príbeh rodina Brojovcov. S jednoduchým biznis plánom – ľudia budú chcieť stále jesť – začali po vzniku samostatného Slovenska piecť chlieb a rožky. A vďaka chuti a energii pasovať sa s každodennými prekážkami dnes prevádzkujú rodinný podnik s tržbami takmer dva milióny eur.

Tvrdé prostredie

Pečenie chleba nie je jadrová fyzika. Stačí zmiešať múku, vodu a droždie, nechať vykvasiť cesto, vložiť na pár hodín do rozpálenej rúry a chrumkavý a voňavý chlieb je na svete. Nakúpte stroje, nájdite si miesto na prevádzku s predajňou a pár šikovných zamestnancov a to isté môžete každý deň zopakovať pre stovky a tisícky hladných zákazníkov. To by azda zvládol každý.

A to je presne aj dôvod, prečo je také náročné udržať sa v tomto biznise dlhodobo. Databáza slovenských firiem Finstat.sk eviduje 360 pekárskych spoločností, z toho 160 je v strate. Štyridsať má aktuálny status zrušený, sú v konkurze či likvidácii.

Reťazce sa snažia tlačiť ceny výrobkov príliš nízko, preto im chlieb a pečivo nedodávajú

Brojovci pečú pre Považskú Bystricu a okolie vyše dvadsať rokov. Za ten čas museli zvládnuť konkurenčný boj s desiatkami malých pekárničiek aj s priemyselnými veľkopekárňami. Tie dokážu piecť státisíce rožkov denne a podľa toho, aké si dohodnú podmienky s obchodnými reťazcami, určujú najnižšiu cenu rožkov a chleba na trhu.

Matka Alena, syn Marek, otec Milan i druhý syn Martin pokračujú v pekárskej tradícii starého otca Alfonza Broja. Zdroj: Milan David

Miesto na trhu

„My sme sa rozhodli nedodávať do reťazcov, pretože sa snažia stlačiť cenu na minimum. Snažíme sa o vyššiu kvalitu, menšie objemy produkcie a vyššiu cenu,“ hovorí o podnikateľskej taktike hlava rodiny Milan Brojo. Je to riskantná voľba. Považskobystričania sú ako väčšina Slovákov naďalej veľmi citliví na cenu, takže keď niektorý zo supermarketov v meste spustí akciu na rožky za päť centov, Brojovci okamžite cítia výpadok v predaji. Hoci ide o rozdiel v cene len dva až tri centy.

O to viac sa snažia zákazníka udržať kvalitou a úrovňou služieb v troch prevádzkach, ktoré v meste majú. Paradoxne, podľa bleskového prieskumu v okolitých firmách, sú to práve rožky od Brojovcov, ktoré domáci až tak „nemusia“.

Dvojkilový chlieb, ktorý sa pečie aj hodinu a pol a je chutnejší, si ľudia nekúpia, pretože chcú mať na druhý deň čerstvý

Miestni ľudia oslovení reportérom TRENDU zhodne vyhlasujú, že majú radšej tradičné „socialistické“ rožky od konkurencie. „Brojo má také pampúšikaté rožky, ktoré po pár hodinách stratia krehkosť a sú gumené. Ale sendviče a čierne chleby majú dobré a kupujem aj vynikajúci zemiakový chlieb, ktorý mi veľmi chutí a dlho vydrží,“ hovorí napríklad Považskobystričanka Mária Ziváková.

Podľa Milanovho syna Martina Broja môžu byť zlé skúsenosti s rožkami aj dôsledkom zlého skladovania. „Keď zabalíte čerstvé pečivo do mikroténového vrecúška, sparí sa a rýchlo stratí krehkosť,“ vysvetľuje. Rovnako chleby už nie sú podľa neho také dobré ako v minulosti, pretože sa pečú kratšie. „Dvojkilový chlieb, ktorý sa pečie aj hodinu a pol a je chutnejší, si ľudia nekúpia, pretože chcú mať na druhý deň čerstvý a rozkrajovať chlieb už predpisy neumožňujú,“ vysvetľuje.

Vášeň pre chlieb

Recepty na chlieb majú Brojovci ešte od deda. Alfonz Brojo rozbehol v meste pekáreň rok pred začiatkom druhej svetovej vojny, piekol v peci vykurovanej drevom. Darilo sa mu a po skončení vojny postavil novú pekáreň. Lenže potom prišli komunisti a prevádzku znárodnili.

Po uvoľnení režimu v roku 1968 nehnuteľnosť putovala pôvodnému vlastníkovi, ale bez technológií. A. Brojo sa nevzdal a chcel začať odznova. Mesto však vyhlásilo, že má dosť chleba zo štátnej pekárne, a keďže bez tohto požehnania nebol maloobchod priechodný na iných úradoch, išlo v skutočnosti o definitívnu stopku.

Pád socializmu zastihol A. Broja ako sedemdesiatročného dôchodcu. Napriek veku začal bez váhania s plánmi na resuscitáciu starej pekárne. Jej otvorenia v roku 1993 sa však nedožil, zomrel o mesiac skôr. Pekáreň s predajňou otvoril jeho syn Milan. Vyštudoval strojnícku priemyslovku, pracoval ako plánovač a programátor vo výpočtovom stredisku a skôr než ku chlebu ho to ťahalo k obchodovaniu so športovými potrebami.

Pamiatka na otca však prevážila všetko ostatné. Založil chalupu, vzal si úver deväťstotisíc korún, kúpil pekárenskú technológiu, zamestnal pekárskych učňov a závozníkov a pustil sa do podnikania, o ktorom takmer nič nevedel. „Hovorili sme si, keď to iní dokázali, aj my to dokážeme, tak to vyskúšajme,“ hovorí Milan Brojo.

Zdroj: Milan David

Rodinná firma

Začiatky boli náročné. Ide o biznis, kde sa pracuje v noci, pekári nastupujú na desiatu večer a okolo druhej v noci odchádzajú z pekárne prvé autá s čerstvým pečivom a chlebom. Milan Brojo skúšal a kombinoval recepty, dohadoval odberateľov, doúčal sa účtovníctvo. A keď bolo treba, zaskakoval na všetkých miestach spojených s prevádzkou pekárne a predajne.

Mal som len polovicu zo sumy, za ktorú som dom vydražil. Druhú som musel do mesiaca zohnať, takže to bol asi najväčší stres, aký som počas podnikania zažil.

„Stalo sa aj to, že manžel v noci miesil cesto, na hlavu mu spadol kryt z miešača na miesenie cesta a napriek rozbitej hlave išiel ráno rozvážať,“ spomína manželka Alena. Pekáreň postupne vtiahla do biznisu aj ju. Keď videla, koľko je s tým práce, zavesila na klinec vyučovanie matematiky a výtvarnej výchovy na miestnej základnej škole a pustila sa do účtovníctva a vlastne do čohokoľvek, s čím bolo potrebné pomôcť.

Hoci iné súkromné pekárne v meste postupne upadli a zanikali, Brojovci rozširovali kapacity a počet zákazníkov. „Mali sme šťastie na dobrých zamestnancov a pomohli tiež výborné otcove recepty,“ dodáva Milan Brojo. V druhej polovici deväťdesiatych rokov zamestnávali obaja živnostníci tucet ľudí, kúpili susedný dom a zväčšili obchodné priestory. Z jednozmennej prevádzky sa stala dvojzmenná, z pultového predaja samoobsluha.

Špecifiká podnikania

Najväčšou výzvou pre Brojovcov bol pred koncom milénia presun do novej prevádzky. Manželia vydražili od mesta spoločenský dom po skrachovaných Považských strojárňach, ktorý má výbornú polohu pri vlakovej a autobusovej stanici, škole a viacerých zábavných podnikoch. „Mal som len polovicu zo sumy, za ktorú som dom vydražil. Druhú som musel do mesiaca zohnať, takže to bol asi najväčší stres, aký som počas podnikania zažil,“ vysvetľuje Milan Brojo.

Podarilo sa – Brojovci získali na dom bankový úver, no hneď ich čakala ďalšia výzva. Dom bol v dezolátnom stave, potreboval radikálnu rekonštrukciu. A keď už boli priestory pripravené, pekáreň sa musela v priebehu jedného dňa presťahovať zo starej do novej prevádzky, aby zákazníci nepocítili výpadok.

„Len jediný raz som mal pocit, že s podnikaním skončím. A to vtedy, keď mi na daňovom úrade vyčíslili, akú daň z prevodu budem platiť za tento dom,“ hovorí o pol miliónovej sume v starej mene Milan Brojo pri prehliadke prevádzky.

Mladým sa nechce pracovať, politici ich naučili, že bez práce sa dajú zarobiť najväčšie peniaze a rodičia ich podporujú v tom, aby fyzicky nepracovali

Zo štyroch presklených pecí sála príjemné teplo, na digitálnom displeji svietia veľké červené cifry zobrazujúce teplotu – 230 stupňov Celzia. Vnútri sa točia mnohoposchodové vozíky s tácňami plnými rožkov a pleteniek, vo vzduchu rozvoniava zlatnúca kôrka. Dve ženy v strednom veku odeté v bielom miesia cesto na veľkých stoloch, zapletajú pečivo pre ďalšiu várku a snažia sa nevšímať si nás.

„Máme problém nájsť ľudí, ktorí by boli ochotní robiť túto prácu. Mladým sa nechce pracovať, politici ich naučili, že bez práce sa dajú zarobiť najväčšie peniaze a rodičia ich podporujú v tom, aby fyzicky nepracovali,“ komentuje Martin Brojo.

Hoci chlieb sa dnes nesádže dlhými lopatami a práca pekára už nie je taká namáhavá ako v minulosti, ľudí, ktorí by boli ochotní piecť v noci a za približne päťsto eur v čistom, je čoraz menej. Pekárske školy nemajú učňov a situáciu podnikateľom sťažujú aj prosperujúce podniky, ktoré sa v okolí usadili a v súčasnej konjunktúre rozširujú výrobu.

Zdroj: Milan David

Tretia generácia

Do nových priestorov kúpili Brojovci aj nové pekárenské technológie a predajňu sa rozhodli nechať otvorenú nonstop 24 hodín sedem dní v týždni. Do biznisu v rovnakom čase vstúpili synovia Martin a Marek. Namiesto bežnej eseročky si rodina vytvorila združenie fyzických osôb – Brojo združenie.

„V tom čase bola táto forma podnikania pre nás výhodná. Legislatíva sa však zmenila, a tak sa pripravujeme na prechod na spoločnosť s ručením obmedzeným,“ hovorí starší syn Martin, ktorý po otcovi prebral každodennú prevádzku pekárne.

Absolvent dopravnej priemyslovky, podobne ako jeho otec, inklinoval skôr k počítačom, ale napokon sa rozhodol pokračovať v rodinnej tradícii. „Rodičia nás nasilu do firmy neťahali. Ako tínedžeri sme sa venovali športu a záľubám, ale po škole a po vojne to tak nejako samo prišlo,“ rozpamätáva sa Martin na vstup do biznisu.

Oslovili sme štyridsať ľudí z hladových dolín, ponúkli sme im päťsto eur v čistom, ubytovanie aj jedlo zadarmo a vozenie autobusom do Považskej Bystrice. Okrem troch dali všetci prednosť bezprácnym 180 eurám od štátu.

Mladší syn Marek vyštudoval ekonómiu na vysokej škole. V roku 2004 založil dcérsku spoločnosť Champion Food. „Robíme najmä obložené bagety a majonézové šaláty, firma odoberá zhruba pätinu produkcie rodinnej pekárne,“ hovorí. Aj pre neho je najväčšou výzvou, ako získať nových pracovníkov.

„Oslovili sme štyridsať ľudí z hladových dolín, ponúkli sme im päťsto eur v čistom, ubytovanie aj jedlo zadarmo a vozenie autobusom do Považskej Bystrice. Okrem troch dali všetci prednosť bezprácnym 180 eurám od štátu,“ krúti hlavou Marek.

Vzťahy v rodine

Hlavné slovo v rodinnom miniholdingu si udržiava otec Milan. „Vnímame ho ako autoritu, rozbehol celý biznis, má najviac skúseností, takže v prípade sporu či v kľúčových rozhodnutiach má vždy pri hlasovaní dva hlasy,“ smeje sa syn Martin.

Súboj medzi konzervatívnym pohľadom a skúsenosťami staršej generácie a snahou o inovácie tej mladšej sa občas vynorí napríklad v oblasti marketingu. „Ako synovia presadzujeme koncepčný prístup k propagácii, otec nepovažuje marketing za dôležitý a skôr trvá na jadre biznisu,“ vysvetľuje Martin. Konflikty však bývajú vzácne, členovia rodiny oceňujú na tejto forme podnikania najmä vzájomnú dôveru a zastupiteľnosť na všetkých pozíciách.

Pekáreň Brojo dnes produkuje sedemdesiat rôznych pekárenských výrobkov a pripravuje nový druh pečiva s ovocím – bez alergénov, s minimom prídavných látok. „Je to už skôr pekárske cukrárstvo,“ hovorí Martin Brojo o trende, ktorý si všimol v západných krajinách Európy.