Ministri financií eurozóny schválili v Dubline konečnú podobu pomoci pre Cyprus a spoločne s kolegami zo zvyšných únijných štátov predĺžili Írsku a Portugalsku splatnosť ich pôžičiek. Schôdzka na dublinskom hrade v tomto smere neprekvapila, pretože oba kroky boli očakávané, hoci v prípade Portugalska bola debata okorenená o rozhodnutie tamojšieho ústavného súdu zaraziť časť vládnych úsporných plánov.
Prekvapením však bolo, že množstvo peňazí, ktoré zmizlo v cyperskej „čiernej diere“ a ktoré treba zohnať, je podstatne väčšie, než sa očakávalo. Zatiaľ sa hovorilo o 17 miliardách eur, ale v materiáloch pre ministerskú schôdzku sa minulý týždeň objavila suma 23 miliárd eur. Vzhľadom na to, že pomoc EÚ a MMF zostáva na desiatich miliardách, musí dať Cyprus sám dohromady trinásť miliárd – takmer o šesť viac, než vo vyzeralo pred pár dňami. To je suma rovnajúca sa približne tretine cyperskej ekonomiky.
Najskôr sa objavili názory, že zvýšenie je dôsledkom zmätkov okolo nepodareného prvého záchranného plánu pre Cyprus, ktorý v polovici marca rátal s jednorazovým zdanením aj nízkych vkladov a ktorý sa musel o deväť dní neskôr prerábať. A aj šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi o ňom povedal, že „nebol chytrý“. Eurokomisár Olli Rehn v Dubline trochu popudene odmietol špekulácie o dôvodoch, prečo Cyprus teraz potrebuje viac peňazí. Podľa neho 17 miliárd bol údaj opierajúci sa o odhad z novembra, zatiaľ čo terajších 23 miliárd „vychádza z nedávnych rozhodnutí a makroekonomických predpovedí“.
Nech je to akokoľvek, rýchla zmena v odhade škôd nerobí dobrý dojem, obzvlášť to, že zo „starej“ sumy sa zjavne vychádzalo pri vytváraní prvého aj druhého záchranného plánu. V Dubline tak eurozóna potvrdila, že Cyprus dostane pôvodne dohodnutých desať miliárd eur splatných do 15 rokov. Otázka je, kde vezme šesť miliárd eur navyše a ako bude vyzerať zmes zamýšľaných privatizácií, „očesanie“ veľkých sporiteľov a – ako znie najnovší návrh – odpredanie časti zlatých rezerv. V Dubline sa hovorilo aj o tom, že by únia pomohla presmerovaním štruktúrnych fondov, ktoré by však nesúviseli s pomocou a boli by určené na podporu rastu.
Tú Cyprus, pravda, potrebovať bude, pretože ak je niečo isté, tak to, že ho čaká ekonomický prepad a jeho obyvateľov ťažké časy. Menej isté je, aké ťažké. Aj O. Rehn pripustil, že to nemožno odhadnúť. „Je veľmi ťažké povedať, či sa ekonomická aktivita zníži o desať, o 12,5 alebo o pätnásť percent,“ vyhlásil.
Na program rokovania Euroskupiny sa zatiaľ nedostalo Slovinsko, okolo ktorého v posledných týždňoch silnejú špekulácie, že je po Grécku, Portugalsku, Írsku, Španielsku a Cypre ďalším kandidátom na pomoc eurozóny. Do Bruselu priletela nová slovinská premiérka Alenka Bratušeková a zdôrazňovala, že jej krajina si pomôže sama a bailout potrebovať nebude. Aj šéf Európskej komisie José Barroso po rokovaní s A. Bratušekovou dôrazne odmietol porovnávať situáciu slovinských a cyperských bánk. Špekulácie o hroziacom páde Slovinska odmietali i ďalší vysokí predstavitelia únie.
Možno až príliš dôrazne. Lebo len deň po rozhovoroch A. Bratušekovej v Bruseli vydala komisia správu, v ktorej vyjadrila veľké obavy nad stabilitou slovinského finančného sektora, predovšetkým pre zlé ekonomické vyhliadky krajiny. Riziká plynú najmä z veľkého zadlženia firiem a z jeho napojenia na štátny dlh. Slovinské banky tiež ohrozuje pomerne veľký podiel zlých dlhov. Komisia preto vyzvala slovinské úrady na naliehavú akciu a vláda v Ľubľane musí prísť do konca apríla s návrhmi, ako situáciu riešiť.
Slovinsko bolo jednou z trinástich krajín, v ktorých komisia hodnotila ich „makroekonomické nerovnováhy“ a podobne vykrstila už len Španielsko. Ale ani pri ostatných štátoch to nebolo úplne veselé čítanie. V prípade veľkých ekonomík Francúzska a Talianska komisia tiež naliehala, aby riešili svoje nerovnováhy a neohrozili seba aj celú eurozónu.
V bruselskom ruchu a v prípravách na dublinskú schôdzku ministrov zahraničných vecí celkom zapadla prvá cesta nového amerického ministra financií Jacka Lewa do Európy. Ten v Bruseli, Berlíne a Paríži presviedčal európskych predákov, aby podobne ako Amerika menej škrtali a viac podporili rast – v záujme Európy, ale aj USA. A takisto ako jeho predchodca Timothy Geithner ani on nepochodil. Spriaznenú dušu našiel len vo francúzskom ministrovi financií Pierrovi Moscovicim. Francúzsko však má svojich politických aj ekonomických starostí viac než dosť, preto nemá kapacitu ani vplyv na to, aby ekonomický kurz EÚ určovaný Nemeckom zmenilo.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
