Prvé štyri roky na Gymnáziu Ladislava Novomeského (Tomášička) mi pripadali úplne normálne ako na každej škole. Nabifliť sa, dostať jednotku, zresetovať. No v šestnástich mi už začal tento prístup liezť poriadne na nervy.
Asi každý študent si aspoň raz položil otázku, prečo zabíjať čas učením sa vecí, ktoré nikdy v živote nevyužijem?! Mojou smolou bolo, že som východisko nevidela ani v jednom predmete. Úpenlivo som hľadala priestor na vlastný prínos, namiesto toho som sa stretala len s odmietnutím.
Veľmi rýchlo som zistila, že pre učiteľa a školský systém je dosť stresujúce, ak sa snažíte narušiť ich vopred nalinkované, zaškatuľkované a stereotypné koľajničky. Takto to je, bolo a bude!
Pozor, šokujúce priznanie! „Nebola si tam spokojná? Veď si mala samé jednotky!“
Áno, adaptovať sa aj v nepriaznivej situácii pre mňa nie je problém, a keď k tomu pridáte ešte aj fotografickú pamäť, ste za vodou. Ale hlboko vnútri ma stále niečo zožieralo. Mrzelo ma, že sme neboli podnecovaní na diskusiu, inovácie, nieto ešte vlastnú kreativitu. Pri inšpirácii na bode mrazu a absencii podnecovania typu „rob a rozvíjaj, čo ťa baví“, je priam nemožné objaviť seba samého, svoj potenciál, záľuby a talent.
Celé mi to začalo pripomínať jednu veľkú továreň na ľudí s rovnakými znalosťami, s tými istými zručnosťami, z ktorej nikto výnimočný nevylezie.
Nuž, tak to asi chodí, keď sa ocitnete na gympli bez špeciálneho zamerania.
No nič, statočne to dobojujem, rýchlo a bezproblémovo zmaturujem a hurá na vysokú školu. Tam to predsa musí byť celkom iné! Konečne sa začnem profilovať určitým smerom, profesori nebudú len odrapkávať učebnicu od A po Z, ale budú nás vzdelávať na úrovni, budem mať možnosť vyjadriť svoj názor, rozvrh si budeme môcť zostaviť podľa vlastných preferencií. Veď načo sú nám krídla, keď nemôžeme vzlietnuť tak, ako si sami želáme?
Autorka má dnes 22 rokov, je poslucháčkou Filozofickej fakulty UK a rozvíja si kreatívne MG studio-studio.sk.
Nabudúce: „Kým budeš pod mojou strechou.“
