Ale nechceli sme ho, a tak dodnes máme korunu. Menu, pri ktorej občas zistíte, že jej hodnota je nulová. Je to už pár rokov, keď sme po nákupe v hotovosti v klenotníctve, rozlúčkovej večeri, kde napriek uisteniu čašníka nebrali karty, a pre nefunkčnosť dvoch bankomatov v okolí ostali zrazu v malom sardínskom mestečku nasucho. Až tak, že sme nemali na autobus na letisko.
V peňaženke som však mal dve tisíckorunové bankovky a cez ulicu bol štvorhviezdičkový hotel so zmenárňou. Bol som ochotný pristúpiť aj na kurz päťdesiat korún za euro. Bola totiž polnoc a autobus odchádzal o šiestej ráno. Recepčná sa len pozrela na bankovku skvelej českej meny a vyhlásila, že za tieto podivné papieriky mi nedá ani euro.
Odvtedy si o niečo viac všímam „výhod“, ktoré nám z koruny plynú. Možno sa dá umelo devalvovať, ako nám to urobila v roku 2013 Česká národná banka, ktorá ju asi o desatinu znehodnotila. A potom ju intervenciami držala ďalšie štyri roky nad 27 korunami za euro. Oficiálnym dôvodom bolo ukončenie niekoľkoročnej stagnácie českej ekonomiky. Hospodárstvo sa však dvíhalo ešte pomalšie, ako keby intervencie neboli. A kurz koruny nevzrástol, ani keď sa intervencie skončili. Aj preto sú české platy v eurách úplne inde, než by mali byť.
Za každú platbu v eurách, ktorá mi prichádza na účet v Českej sporiteľni, rakúskej dcére eurovej Erste Bank, dajú nielen mizerný kurz, ale k tomu strhnú paušálny poplatok sto korún za prevod z cudzej meny. Tieto „srandičky“ ma stoja len tisíc, dvetisíc korún ročne a pocit mizerne plateného človeka pri akejkoľvek dovolenke smerom na západ či na juh od českých hraníc. Ale pre českých exportérov idú tieto náklady do stoviek miliónov i miliárd korún. Už 15 rokov všetci veľkí hráči českého biznisu hovoria, že euro chcú, lenže im to nie je nič platné. České vlády v posledných rokoch len súťažia, kto odošle prijatie eura ďalej do stratena. Je to populárne.
My Česi sme totiž na tú svoju českú korunu, ktorou zaplatíte alebo ju vymeníte v slušnom kurze maximálne niekde na poľskom trhovisku pri hraniciach alebo v bulharskom Primorsku, jednoducho ako národ hrdí. Ako na ten náš všeobecný alkoholizmus, ktorému hovoríme láska k pivu, alebo zápach, ktorý nemá nič spoločné s mužnosťou, ale má veľa spoločného s nedostatkom hygieny. Ale národ, ktorý nemá byť na čo hrdý, akoby v strednej Európe ani nebol.
