Sedím v Jazz Café na Námestí osloboditeľov v Humennom. Hrá Rádio Express. Čakám pol hodiny na výpis z registra trestov. Chcem požiadať o grant na ministerstve kultúry. Musia ma preveriť. Na pošte sú štyri okienka. Dlhý rad je iba v jednom. Ostatné tri ženy sedia za sklom a predstierajú zaneprázdnenosť. Pozorujem ich, ako študujú tabuľky a obracajú stránky v šanónoch. Okienko, ktoré predáva trojeurové kolky, prijíma aj poštové zásielky, ponúka žreby, ale aj veľkonočné pohľadnice. Babky vyberajú pohľadnice a ľudia nervóznejú. Prečo vlastne tie prekliate kolky nemôžu predávať v nejakom okienku na úrade, kde sa žiada o výpis z registra trestov? Pri ďalšom okienku som za pokriku sekretárky nalepila kolok. Myslela som, že kričí, lebo mi to dlho trvá. Ona škriekala, že ho tam nemám lepiť. Pribuchla som kolok svižne, dlaňou po nenaslinenej strane. „Nie!“ Vo Vihorlatskej knižnici zrušili besedy s členmi Zeleného Kameňa. Podľa novej riaditeľky diskusie o konzume, ochrane lesov, hospodárskej kríze, týraní zvierat a demokracii nie sú pre ľudí z ich cieľovej skupiny. Skončiť majú aj noci s Andersenom pre deti. Devätnásť zamestnancov knižnice sa má zamerať radšej na dôchodcov. Pracovníčky sa zapisujú do zošita dochádzok. Červená čiara je o 7.00. Kto príde neskoro, dostane pokarhanie a príležitostne ho môžu aj vyhodiť. „Raz, ešte za komunizmu, som spravila do dochádzkového zošita všetky čiary červenou. Direktor sa zasmial. Dnes by som si tie červené linky nemohla dovoliť.“ Ak sa v knižnici organizuje nejaká beseda (približne päťkrát do roka), je prísne zakázané pripraviť pohostenie. Žiaden čaj ani káva. Ani keď si to ľudia prinesú, lebo rýchlovarná kanvica spotrebuje elektrinu a šálky treba umyť. Žiadne výnimky. Neposielajte mi tu nikoho do kancelárie, žiadna diskusia. Masér na kúpalisku mi povie: „Viete čo? Dnes sa už aj takí boja, čo sa nikdy nebáli.“„Ty, vieš čo?“ skonštatuje kamoš, „Ja mám taký pocit, že sa v tom Humennom ľudia strašne boja. Mám pocit, ako keby to bolo ešte horšie ako za komunizmu. Minule som sa rozprával s chlapíkom na ulici. Najprv sa poobzeral dookola a potom mi pošepol úplne normálnu vec.“ Skoro vo všetkých kultúrnych inštitúciách (zariadeniach) sa rekonštruuje. Prerábajú hajzlíky alebo chodby. Ministerstvo zaplatí päťnásobok reálnej ceny. Zvyšky sa podelia medzi zainteresovaných. „Veľa vedúcich pracovníkov je ľahkovážne dôležitých!"
(úryvok)
