Centralizácia? Nie. Silné regióny

Niektorí primátori upozorňujú, že vláda v posledných mesiacoch „pritvrdila“ a cítiť jej odhodlanie centralizovať krajinu. Naozaj existuje takáto hrozba?

Vždy, keď je horšie, majú centrálne vlády, najmä v unitárnych štátoch, chuť posilniť autokraciu. Veria, že ak budú mať riešenie „vo vlastných rukách“, problémy lepšie zvládnu. Áno, centralistické riadenie je jednoduchšie, ale dlhodobo neprináša efekt. Severské štáty a Švajčiarsko nie sú na špici sveta náhodnou – idú cestou decentralizácie. Je fakt, že v zahraničí presúvajú právomoci na samosprávu aj sociálnodemokratické vlády.

Takže obavy sú zbytočné?

Na Slovensku sa veľa strategických rozhodnutí nerobí podľa politickej orientácie, závisí skôr od nastavenia politikov. Reformu verejnej správy riadili v roku 2002 politici, ktorí si dokázali predstaviť, že štát posunie svoje právomoci nižšie do regiónov. Našťastie, medzitým vyrástli v samospráve lídri, ktorí tejto myšlienke veria. Mali by prevziať rolu „strážcov decentralizácie“ a občanom vysvetliť, prečo je terajší stav lepší, ako keby sa znova centralizovalo.

Premiér Robert Fico nedávno oprášil úvahy o zriadení troch krajov. To skôr svedčí o tendencii posilniť centralizmus.

Model 3 [3 + Bratislava] nie je novinka. Na stole sú aj ďalšie varianty – župný model s rozšírením počtu VÚC, zástancov má aj súčasných osem krajov a napokon existuje aj návrh VÚC úplne zrušiť. Ak chceme meniť alebo zlepšiť územnosprávne členenie, diskusia o počte krajov a kreslenie hraníc by mala byť až na záver.

Čím by sa malo začať?

Právomocami. Dôležité sú ciele, ktoré chceme naplniť v danom území a aké právomoci k tomu majú byť k dispozícii. Až z toho vyplynie atrakčný okruh, teda počet klientov a veľkosť územia. Kritériá na regionalizáciu existujú – od demografických cez historické a ekonomické. Ľudia sa hýbu okolo centier a treba určiť územie, kde možno vytvoriť určitú súdržnosť a homogenitu, kde je potenciál na rozvoj.

V roku 2002 sa pri územnosprávnom členení rátalo s dvanástimi krajmi...

Ako ideál nám dokonca vyšlo štrnásť celkov plus Bratislava. Každý by mal 350- až 400-tisíc obyvateľov, boli by schopné zabezpečovať všetky samosprávne služby. Výsledok o ôsmich krajoch bol politickou dohodou, ale ani tá nemôže zrušiť fakt, že na Slovensku existuje minimálne dvanásť mestských centier, ktoré by boli schopné spolu s okolím pomôcť rozvoju regiónu. V každom prípade je pre samosprávu akýkoľvek model s menej ako ôsmimi celkami nevýhodný. Už teraz vznikajú vo veľkých krajoch marginalizované územia, kde ľudia nemajú dostupnosť služieb, za prácou chodia do centier. Inou otázkou je počet štátnych úradov. V štátnej správe platia iné princípy, riadenie zhora nadol.

Samospráva existuje dvanásť rokov, to nie je dlhý čas. Počet krajov určite nie je to jediné, čo by bolo dobré vyladiť.

Pôvodne sme chceli aspoň raz za päť rokov urobiť analýzu, ako reforma postupuje. Ide o proces, vlastne nekonečný príbeh. Rozdelenie kompetencií sme rámcovo nastavili, neskôr však do nich vstupovali ďalšie zákony a s nimi aj rôzne záujmy, takže často sa menili aj pôvodné princípy. Po desiatich rokoch dozrel čas na bilanciu, kam sme sa dostali. Robí sa, no dostala trochu nešťastné pomenovanie „audit kompetencií“, čo zvádza skôr len k účtovníckemu zmapovaniu kompetencií a sledovaniu tokov financií.