Čas druhej Ficovej

Vprvej vláde Roberta Fica mali dominujúce postavenie predstavitelia najsilnejšej strany. Ani v druhom kabinete R. Fica – ak taký po sobotňajších voľbách vznikne – by to nevyzeralo inak. Možno očakávať, že politika vládneho Smeru–SD sa bude po marci 2012 v mnohom podobať na to, čo produkoval štyri roky pri moci. Otvorenou otázkou je, či bude iba replikou prvej vlády.

Silný štát, štát Smeru

R. Fico sa vždy hlásil k tomu, že je etatista –štát musí byť silný a mať „páky“ v ekonomike. Výkonná moc má „kontrolovať, regulovať a zasahovať“. Aby bolo každému jasné, že na tom stále trvá, pred pár dňami zopakoval: „My sme etatisti.“

Na rozdiel od sociálnodemokratických strán, ktoré rešpektujú zásadu, že štát by nemal veslovať, ale kormidlovať, predseda Smeru presadzuje názor, že štát musí aj pádlovať. Na rozdiel od názoru, že je potrebné akceptovať až toľko trhu, koľko je možné, a uplatniť iba toľko štátu, koľko je nevyhnutné, predseda Smeru razí stanovisko, že v slovenských pomeroch to má byť práve naopak.

Kontrolné a regulačné zásahy presadil vtedy, keď to plnilo iba propagandistickú rolu (novela Trestného zákona „postihovala“ obchodníkov za zdražovanie pri prechode na euro), ale aj vtedy, keď to pôsobilo kontrapoduktívne (zákon o obchodných reťazcoch).

• prečítajte si aj komentár Mariána Leška Ficov sen a ideál

Presvedčenie, že štát je „silný iba vtedy, keď vlastní strategické podniky, ktoré potrebuje pre výkon svojich vlastných funkcií“, uplatnil R. Fico aj v prípade bratislavského letiska. Pritom je jasné, že neexistuje taká funkcia štátu, na výkon ktorej potrebuje letisko v hlavnom meste. Praktické dôsledky postoja, že letisko musí byť štátne, vystihol minister dopravy Ján Figeľ: „Ficova vláda dostala letisko do područia firiem a záujmov Vladimíra Poóra, pričom štát a celá spoločnosť znášajú následky“.

Etatizmus má dvojaký účel – dobre sa „predáva“ verejnosti a benefity z neho má nielen ten, kto ho uplatňuje, ale najmä ten, v koho prospech „štát“ koná.

Vládnutie pre sponzorov

Dávno predtým, než Bohumil Hanzel zverejnil, že predseda strany Smer osobne podpísal zmluvu „so skupinou piatich sponzorov“, a reprodukoval slová R. Fica, že „je normálne, ak si budú sponzori za peniaze, ktoré dali strane, po víťazných voľbách robiť nároky na štátne zákazky“, už bolo známe, že niektorým podnikateľom a vybranej finančnej skupine sa počas vládnutia predchádzajúceho premiéra extrémne dobre darí.

Zväz stavebných podnikateľov Slovenska upozornil na fakt, že podľa oficiálnych vestníkov firma Váhostav, ktorá patrí Jurajovi Širokému, vyhrala za dva roky tendre za približne 3,62 miliardy eur (bez DPH). Táto spoločnosť sa stala súčasťou diaľničného konzorcia, ktoré dostalo prostredníctvom PPP projektov zákazku, o akej ekonomický analytik Ján Kovalčík už v roku 2010 skonštatoval, že ak by sa zrealizovala, tak by za takto postavenú diaľnicu daňovníci zaplatili o 45 percent viac ako za diaľnicu vybudovanú konvenčným spôsobom.

Minister dopravy J. Figeľ k tomu minulý týždeň dodal, že keby sa úseky medzi Martinom a Prešovom a úseky pri Žiline stavali spôsobom, aký dohodla vláda, tak „Ficove nafúknuté ceny diaľnic by spolu s Ficovými úrokmi na grécky spôsob troj- až štvornásobne predražili konečný účet za sto kilometrov diaľnice D1“.

Okrem sponzorov sa mimoriadne darilo aj finančnej skupine, ktorej predstaviteľov navštívil minister financií Ján Počiatek na ich jachte v Monaku pred stanovením výmenného kurzu koruny. V jej prospech konali ministri v kauze Tipos i v prípade elektronického cestného mýta. Víťazom tendra sa stalo zoskupenie, o ktorom aj Ján Slota ako šéf vládnej SNS povedal, že „bolo najdrahšie a technologicky najneschopnejšie“. Najdrahšie verejné obstarávanie v dejinách republiky vyhralo konzorcium prepojené na skupinu J&T, s najdrahšou ponukou, lebo všetky ostatné – prinajmenšom o šesť miliárd korún lacnejšie – boli zo súťaže vyradené.

Pretože Európska komisia dospela k názoru, že SR v tomto prípade „konala diskriminačným spôsobom“, druhá vláda R. Fica sa bude musieť vyrovnať s tým, čo spôsobila prvá.

Vládnutie pre straníkov

Žiadna slovenská garnitúra sa nevyhla tomu, aby nepestovala stranícky klientelizmus. Prvá Ficova ho však povýšila na oficiálny systém. Veľmi sa v tom angažoval samotný predseda Smeru, ktorý osobne verejnosti vysvetľoval, že v politike ide o ovládnutie verejných zdrojov.

Jeho výklad, že „o tom je politika“ a že „tak funguje politický systém“, mal až podobu doktríny. Z nej vyplývalo, že politika v deformovanej podobe je politikou, akou má byť. Najznámejším prípadom premiérom legitimizovaného straníckeho klientelizmu sú sociálne podniky.

Už v roku 2008 mimovládne organizácie kritizovali, že sa pri zakladaní sociálnych podnikov, financovaných z európskych fondov, angažujú poslanci a štruktúry strany tak, akoby išlo o Smer, s.r.o. Vtedy im predseda R. Fico odkázal: „Kritizovať poslancov za to, že podporujú vznik sociálnych podnikov v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou, je už naozaj zvrátené.“ V skutočnosti bolo zvrátené to, že sa projekt zmenil na integrovanú reťaz cicania. „Cicali“ všetci, ktorí k nemu mali stranícky prístup – podnikatelia, ich dodávatelia, členovia riadiacich a kontrolných orgánov i mnohí ďalší. Pretože audit Európskej únie odhalil „indikátory vážneho podvodu“, jedenásť miliónov eur, ktoré sa vynaložili na pseudozamestnanie pre tristo ľudí, sa muselo uhradiť zo štátneho rozpočtu.

Permanentná kampaň

Ako opozičný politik viedol šéf Smeru permanentnú volebnú kampaň. Rovnakú kampaň však robil aj ako premiér. Hlavným účelom vládnutia bolo, aby mu zabezpečilo popularitu na znovuzvolenie. Ako premiér „dával“ skupinám, ktoré ho už voličsky podporili, a prijímal opatrenia, aby si získal všetkých, čo by ho podporiť mohli.

Sklamanie z toho, že splnil len máločo zo svojich sľubov, kompenzoval účinnou rétorikou – verbálne „bránil“ spoluobčanov pred každým neprajníkom a hrozbou tak ako nikto druhý. Fakt, že si týmto spôsobom dokázal ako premiér nielen udržať, ale aj zvýšiť voličskú podporu, bol obdivuhodný výkon. Lenže výkon rovnakého druhu, zameraný nie na riešenie problémov krajiny, ale na kupovanie si podpory jej obyvateľov, by nespôsobil veľké problémy len Slovensku, ale už aj dvojnásobnému premiérovi.

Koľko získal Smer
(%, volebné výsledky Smeru-SD)

Konfrontačný Smer

Podráždenosť ako program

Prvý kabinet Roberta Fica vládol tak konfrontačne, že v tomto ohľade pripomínal tretiu vládu Vladimíra Mečiara.

Za štyri roky, keď parlamentu predsedal Pavol Paška, sa v Národnej rade SR ani z jediného legislatívneho návrhu opozičného poslanca nestal zákon. Svoju početnú prevahu využívala koalícia na to, aby znemožnila parlamentu vykonávať kontrolnú funkciu voči výkonnej moci. Šéf P. Paška to vysvetlil veľmi lapidárne: „Slovenský politický systém sa hneď po roku 1989 veľmi striktne vyhranil ako väčšinový, ľudovo povedané: víťaz berie všetko.“ Pretože v demokracii je aj opozícia prejavom zvrchovanosti ľudu, jej potláčanie je popretím základného demokratického princípu.

Konfrontačne Smer vystupoval nielen voči ideovým „nepriateľom“, ale aj voči európskej organizácii socialistov (PES). Keď skritizovali Smer za koalíciu s SNS a HZDS, prijal vyhlásenie, že PES trestá stranu preto, lebo „robí politiku pre ľudí a bojuje s monopolmi“. Šéfovia Smeru tak znevážili organizáciu, ktorej členmi sa chceli stať.

Keď Aliancia Fair-play zverejnila, ako prišiel Smer k svojim domovským priestorom v Ružinove, R. Fico tvrdil, že aliancia „hrubo a úmyselne klamala“, lebo je „napojená na Sorosove peniaze“ a inštitúcie, ktoré „nemajú príliš v láske slovenskú vládu“. Bolo to vyhlásenie v štýle a duchu jeho predchodcu V. Mečiara.

V druhom roku vládnutia sa Smer zasadil za prijatie nového tlačového zákona, „pretože to, čo si niektoré médiá dovoľujú vo vzťahu k vláde, je absolútne neakceptovateľné“. Keď predstaviteľ OBSE o návrhu zákona napísal, že nerešpektuje medzinárodné záväzky Slovenska, R. Fico vyhlásil, že našim ľuďom je úplne jedno, „čo nejaký treťoradý úradník z OBSE Miklós Haraszti hovorí“. Z predstaviteľa OBSE pre slobodu médií urobil „treťoradého úradníka“, aby degradoval význam námietok tejto organizácie.

Permanentne rozčúlený R. Fico prirovnával novinárov k „prostitútkam, schopným v mene peňazí za reklamu napísať čokoľvek“ a o denníku Sme napísal, že to, čo robí, je „onanovanie nad predsedom vlády každý deň“. Po voľbách v roku 2010 si však v tomto denníku zriadil svoj blog. V decembri 2009 predseda vlády tvrdil, že šéfovia printových médií sa tajne zišli, aby ako „mafiáni“ rokovali o spoločnom postupe proti Smeru. Vydavatelia a šéfredaktori vtedy vyhlásili, že predseda vlády klame. Do súdnej konfrontácie s nimi však nešiel.

Pre slovenských premiérov, ktorí vládli viac ako jedno funkčné obdobie, je príznačné, že v každom ďalšom období sa správajú rádovo horšie ako v predchádzajúcom. Pokiaľ ide o konfrontačnosť, v druhej vláde by nebolo ani pre R. Fica ľahké, aby prekonal sám seba z prvého obdobia.

Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 9/2012.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.