To sú otázky, ktorými som bola bombardovaná prvé týždne a vždy sa nájde niekto, kto sa opýta niečo podobné. Je zvláštne stráviť celý doterajší život v jednej krajine a potom prísť niekam, kde ju nikto nepozná (výnimkou sú chlapci, ktorí Slovensko poznajú vďaka futbalu a majú radi Škrtela, aj keď nevedia vysloviť jeho meno). Je na to potrebná veľká dávka otvorenej mysle, tolerancie, nadhľadu a túžby spoznávať iné kultúry.

Mňa spoznávať ľudí z celého sveta neskutočne baví. Veľmi rada sa hocikedy počas prednášky, kde nás je štyristo, len tak rozhliadnem a sledujem, že sa v jednej miestnosti nachádzajú desiatky etnických skupín a najrôznejšie farby pletí. Všetci sú k sebe milí, dohovoria sa jedným jazykom, prežívajú podobné nástrahy a pocity a hľadajú si kamarátov, s ktorými to bude ľahšie.

Zároveň je krásne vidieť, ako to, kde vyrastáme, ovplyvňuje, akí sme. Môj spolubývajúci Španiel by bol najradšej v kluboch do rána každý deň, spolubývajúca z Nórska ešte nezapla radiátor, azda každý anglický chlapec hrá futbal alebo je aspoň fanúšik a Američania sú po dvoch pivách opití.

Až vonku si človek uvedomí, aký je svet veľký a čo všetko z neho možno vyskúšať

Nemám rada stereotypy, no myslím, že častot naozaj platia. A je to celkom zábavné. Anglicko je otvorená krajina a tak trochu postavená na imigrantoch. Čo sa mi páči, je, že aj keď chcú o Slovensku niečo vedieť a pýtajú sa, v konečnom dôsledku je im úprimne jedno, odkiaľ ste. Mám pocit, že to, že je v Anglicku toľko veľa ľudí zo zahraničia, pramení aj z toho, akí sú Angličania flegmatici. Neriešia, koľko má kto kíl, čo si oblieka, keď musia dlho čakať, nenadávajú.

Samozrejme, že generalizujem, no vnímam, že veľmi neriešia malichernosti a kým sú ľudia okolo milí, je im všetko jedno. A úplne iná atmosféra je v meste, keď sa v ten deň hrá nejaký futbalový zápas; keď padne gól a akurát ste v centre, je to niečo neopísateľné. Z pubov ide krik, tlieskanie, veľmi veľa ľudí má šál alebo dres FC Liverpool. Futbal je tu niečo ako náboženstvo.

Musím sa priznať, že aj keď zbožňujem multikulturalitu, keď mi je smutno, najviac pomôže rozhovor so Slovákom, Poliakom či Čechom. Je ťažké nebyť v rozhodnutiach a živote ovplyvňovaní tým, odkiaľ ste, no myslím, že na tom nie je nič zlé. Je super mať rád svoju vlasť, nehanbiť sa za ňu. No keď si uvedomím, aký je svet veľký a koľko je v ňom ľudí, vyvoláva to vo mne túžbu vyskúšať z neho čo najviac.

Adriána Tabišová,
začala študovať medzinárodný obchod a politológiu v Anglicku.