Marazmus. Tak by sa dala zhrnúť nálada, ktorá dlhodobo vládla v slovenskom porevolučnom filme. Finančné suchoty, frustrovaná brandža a objem filmovej produkcie, na ktorej spočítanie každý rok vystačili prsty jednej ruky. Mizéria sa zavŕšila v roku 2006, keď sa na plátna nedostal žiadny slovenský celovečerný hraný film.
A potom strih. Hneď ďalší rok dosiahol počet domácich snímok desiatku a o ďalšie dva roky stúpol zoznam premiér na osemnásť. Vlaňajšia štatistika pokračuje v nastúpenom trende a hlási sedemnásť domácich noviniek.
V dvadsiatom roku samostatnej kinematografie možno konštatovať, že klapky solídne svištia a počítanie filmov už nie je tragédia. Pozornosť sa teda môže sústrediť na inú podstatnú matematiku – koľko divákov nový slovenský film vlastne zaujíma.
Pomalý rast
Keď režisér Paľo Bielik točil v roku 1948 film Vlčie diery, zrejme netušil, že vytvorí divácky rekord na ďalších šesťdesiatpäť rokov. V povojnovom Československu si jeho snímku prišlo do kín pozrieť vyše štyroch miliónov divákov. Je dosť možné, že slovenskou jednotkou ostane už navždy.
Čísla z minulého roku totiž hovoria, že na sedemnásť domácich a koprodukčných premiér bolo zvedavých dokopy len 91-tisíc ľudí. Najnavštevovanejším filmom bol eŠteBák Juraja Nvotu, ktorý videlo vyše 25-tisíc ľudí. Na premietanie filmu slovenskej výroby sa dostavilo priemerne 21 ľudí. Čiže každý z nich mal dosť miesta, aby si vyložil nohy na sedadlo pred sebou a žul čipsy bez toho, aby to rušilo ľudí v blízkom okolí.
Porovnanie s predchádzajúcim rokom ukazuje, že výročnými číslami môže zakývať divácky hit. V roku 2011 to bol mládežnícky film Lóve, ktorý do kín pritiahol vyše stotisíc tínedžerov. Čiže viac, než v roku 2012 všetky slovenské filmy dokopy. Úspech filmu režiséra Jakuba Kronera posunul priemernú návštevnosť domácej produkcie na 38 divákov.
Všeobecne platí, že návštevnosť slovenských filmov síce pomaly, ale kontinuálne stúpa. A to napriek tomu, že ľudia chodia do kín menej a filmy si vedia zaobstarať inak. Otázka je, či priemerná ročná návštevnosť slovenského filmu na úrovni päťtisíc divákov je úspech. Na porovnanie sa viac než Vlčie diery hodí aktuálna štatistika blízkej krajiny. Napríklad Česka.
Extrémny sused
Čísla hovoria jasne. Najúspešnejší český film minulého roka Líbáš jako ďábel prilákal do českých kín vyše pol milióna divákov a utŕžil vyše dvoch miliónov eur. To je viac než päťnásobok návštevnosti i tržieb všetkých slovenských filmov v našich kinách za celý rok. Silu českej produkcie dokladajú aj ďalšie čísla. V minuloročnej top desiatke konkurujú hitom ako James Bond, Hobit či Twilight hneď tri české produkcie. V päťdesiatke najnavštevovanejších filmov v Česku je viac než štvrtina domácich titulov. Osem z nich má návštevnosť nad stotisíc.
„Situácia v Česku je európsky unikát, založený na dlhodobo budovanom vzťahu medzi divákom a filmom. Najväčšie návštevnosti tvoria hlavne ľúbivé komédie s morálnym odkazom, aké sa na Slovensku nikdy nenakrúcali v takých množstvách,“ vysvetľuje Peter Konečný z portálu Kinema.sk.
Pod priepastný rozdiel medzi Slovenskom a Českom sa podpísal aj historický vývoj. Podľa Miroslava Ulmana zo Slovenského filmového ústavu sa po rozpade Československa český film nezabrzdil tak, ako to bolo na Slovensku. „Hneď od začiatku sa tam točili seriály, ktoré generovali populárnych hercov. Okrem toho Česká televízia výraznejšie vstupovala do koprodukcií a viac sa venovala propagácii kinematografie. V porovnaní s tým začínalo samostatné Slovensko od nuly,“ dopĺňa.
Pre úplnosť a férovosť treba bratské porovnanie doplniť. Zatiaľ čo Slovensko má na konte standing ovation pre film Slepé lásky v Cannes a naši tvorcovia sa pravidelne objavujú na festivaloch v Benátkach, Berlíne či Rotterdame, český film na medzinárodných fórach v posledných rokoch boduje len sporadicky.
Trhák nebude
No naspäť k číslam. Ak Česko vyčleníme do samostatnej ligy, tak v rámci silných národných kinematografií do nej patria napríklad i Francúzsko či Taliansko. V týchto krajinách sa podiel tržieb domácej produkcie na filmovom trhu pohybuje okolo tridsiatich percent. To je však skôr výnimka.
Na Slovensku bol minulý rok podiel domácej produkcie na úrovni troch percent, v roku 2008 trhový podiel vytlačil až na šestnásť percent koprodukčný hit Bathory. Takéto čísla sú v rámci Európy štandardom. Pod desiatimi percentami domácej filmovej produkcie sa pohybujú napríklad Rakúsko, Švajčiarsko, Portugalsko, Slovinsko či Írsko.
Napriek tomu, že z čisto štatistického hľadiska nie sme hanbou Európy, nemožno obísť otázku, ako sa tieto čísla prejavujú na finančných výsledkoch. „Na Slovensku, na rozdiel od Česka, si domáce filmy na seba nedokážu zarobiť,“ konštatuje M. Ulman.
„Priemerný rozpočet je milión eur a predpokladajme, že na úspešný film príde stotisíc divákov. Pri vstupnom päť eur je teda hrubá tržba päťstotisíc eur. Z toho ide polovica kinu a distribútorovi. Čiže ostane 250-tisíc a čistá strata je tri štvrte milióna eur. Pri tom výrazne nepomôžu ani dodatočné príjmy za vysielanie v televízii, za premietanie na festivaloch či z predaja DVD,“ vysvetľuje.
Prečo teda na Slovensku jednoducho nenatočíme svetový trhák? „Rozpočet jedného amerického filmu je toľko, koľko má celý náš Audiovizuálny fond na niekoľko rokov,“ hovorí režisér a producent Peter Kerekes. Dôležitú úlohu zohráva aj dlhodobá tradícia a zázemie tvorby filmov. Čiže aj keby sme sa podľa jeho slov na Slovensku rozhodli vyrobiť Pána prsteňov a vyčlenili na to časť štátneho rozpočtu, aj tak nevyrobíme svetový trhák.
Top slovenské filmy
(1993 - 2012, podľa počtu divákov)
Pozn.: Rebríček obsahuje slovenské a koprodukčné filmy so slovenskou účasťou.
PRAMEŇ: Únia filmových distributérov SR
Nebyť čudný
Na programe dňa teda nie sú slovenské blockbustery, ale otázka, či domáci film vôbec dokáže zaujať diváka. Zatiaľ čo úspech českého filmu je založený na zrozumiteľnom, ba miestami až podliezavom jazyku, pred slovenskou tvorbou majú diváci niekedy rešpekt. Z domácej tvorby sa vyprofiloval samostatný žáner. Širšia divácka obec ho vníma ako umelecký, náročný a čudný, v najhoršom prípade ako nezaujímavý.
„Úlohou tvorcov, scenáristu či režiséra by nemalo byť urobiť film pre seba, čo je však pri mnohých slovenských prípadoch faktom,“ hovorí Michal Drobný z distribučnej spoločnosti Continental film. „Filmy sa majú robiť pre divákov. A hoci je to dnes už oveľa jednoduchšie aj s financovaním, ani ten najväčší rozpočet nezachráni zlý námet,“ dodáva.
Na úspech filmu má, samozrejme, vplyv aj jeho dostupnosť v kinách. Podľa M. Drobného sa slovenský film dostáva do programov kín rovnako ako zahraničné snímky a má tak rovnakú šancu zaujať. „Treba ho však rovnako ako každý iný film dostatočne spropagovať. Ak kinár o snímke veľa nevie alebo nie je schopný zachytiť komunikáciu k filmu, tak sa nedá očakávať, že film nasadí ako Harryho Pottera, ktorý je všeobecne v povedomí,“ vysvetľuje možné limity distribútor.
Ukazuje sa tiež, že návštevníka slovenského filmu netreba hľadať len v multiplexoch. Zvedavejšie mladé publikum sa stretáva v kultúrnych centrách či kluboch, ktoré okrem hudby a iných druhov kultúry a zábavy ponúkajú aj aktuálnu filmovú tvorbu. Pozoruhodný bol aj ohlas na film Zuzany Piussi Od Fica do Fica. Po neúspešných rokovaniach s distribútormi si film sprístupnený cez sieť Piano našiel divákov na webe. Pozrelo si ho vyše 12-tisíc ľudí.
Máme na viac
Na otázku, či má slovenský film potenciál prekročiť súčasné čísla návštevnosti, odpovedajú všetci opýtaní z brandže kladne. „Určite má na viac,“ hovorí P. Konečný z Kinema.sk. A dodáva, že je nemysliteľné, aby na niektoré kvalitné slovenské filmy prišlo len pár stoviek divákov. Nutnú zmenu v pohľade ľudí na tvorbu vidí už vo vzdelávaní na školách. „Inak nebude fungovať ani model žánrovej mainstreamovej kinematografie, ktorý dopĺňa artová produkcia. Cieľom je, aby diváci naučení chodiť na filmovú zábavu si pritom všimli aj iný druh filmov. Toto však dnes nefunguje,“ hovorí P. Konečný.
„Ľudia sa musia naučiť chodiť na slovenské filmy,“ zdôrazňuje P. Kerekes. To je dlhodobý proces a súvisí s úrovňou tvorby i s existujúcimi podmienkami. „Určite máme tvorcov, ktorí dokážu urobiť dobré filmy. Na to, aby to fungovalo, potrebujeme stabilné prostredie. To znamená, aby stabilne fungoval Audiovizuálny fond a tiež televízia. Ak toto bude zabezpečené, tak sa postupne utrasie aj žánrová skladba, budeme mať filmy pre mladých, bude mainstream a budú aj festivalovo úspešné filmy. A každý si bude mať z čoho vybrať,“ tvrdí režisér.
Foto - Profimedia.cz
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní týždenníka TREND 7/2013.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
