Slovenskí obchodníci vybudovali na Spiši hlinikáreň, kde sa okolo pecí budú pásť pávy

Obchodníkov, ktorí sa odhodlajú vyhrnúť si rukávy na košeli a chopiť sa príležitosti vo výrobnej fabrike, nie je veľa. O to viac prekvapuje mimoriadny investičný apetít slovenskej firmy Heneken, ktorá za posledné štyri roky akcionársky ovládla až tri samostatné továrne. Špecialista na medzinárodný obchod s neželeznými kovmi teraz tieto manažérsky aj investične zanedbané prevádzky postupne transformuje a zaraďuje do prvej ligy európskeho zlievarenstva. 

Hliníková strela

Za obchodnou spoločnosťou Heneken stoja bratislavskí podnikatelia Michal Hudoba a Adrián Stolár. V čase jej založenia v roku 2007 mal M. Hudoba len 24 rokov a know-how obchodovania s kovmi zbieral u nemeckého zamestnávateľa. Aktívne pôsobenie vlastnej firmy datuje zhruba od roku 2010. „Začali sme spolupracovať s malými zlievarňami a krok za krokom sa nám darilo rozvíjať. Postupne sme prešli do segmentu stredne veľkých zlievarní a dnes máme v portfóliu viac než dvesto zákazníkov,“ opisuje. Za desať rokov vyrástla pod značkou Heneken rodina firiem so zastúpením na troch kontinentoch, ktorá sa v konsolidovaných tržbách načahuje k hranici 150 miliónov eur.

Jadro biznisu tvorí obchod s neželeznými kovmi, predovšetkým so sekundárnym hliníkom, zinkom, s kremíkom, magnéziom či olovom. Na strane odbytu stojí viac ako dvesto stabilných zákazníkov predovšetkým z automotive segmentu. Značkám ako Audi, BMW či Mercedes-Benz firma dodáva surové ingoty, používané na výrobu komponentov. „Je to veľmi konkurenčný, nízkomaržový a vysoko objemový trh,“ konštatuje M. Hudoba. Aj keď gro biznisu je v Európe, množstvo obchodov prebieha v tretích krajinách. Napríklad cez dcérsku firmu v Hongkongu či obchodných agentov v USA.

Zdroj: MICHAL SMRČOK

Nový rozmer

„Bol som presvedčený, že do výroby nikdy nepôjdeme. Razil som filozofiu, že obchodník má ostať obchodníkom,“ spomína M. Hudoba, sediac v zasadačke s rozmerným oknom za chrbtom. Vidieť cezeň upravený areál výrobnej firmy. Na súbore moderných hál obkolesených udržiavaným trávnikom by možno nebolo nič zvláštne, keby pod strechou neukrývali zlievareň. „Ešte sem plánujeme nasadiť pávy,“ smeje sa šéf hlinikárne.

Areál v Spišských Vlachoch dnes rozhodne nepôsobí ako sídlo hutníckej továrne. Ešte nedávna realita pritom bola iná a obyvateľom priľahlého mestečka roky strpčoval život štipľavý dym. Továreň striedala majiteľov, tým sa však nedarilo postaviť ju na nohy. „Areál sme odkúpili s dobrým potenciálom, ale v nevyhovujúcom stave,“ opisuje M. Hudoba. V pôvodnej fabrike neostal kameň na kameni. Viac ako päťsto nákladných áut vyvezeného odpadu nahradili nové plynové a indukčné tavné pece aj filtračný systém, ktorý s rezervou spĺňal prísne emisné normy. Výroba je do veľkej miery automatizovaná a robotizovaná. Výrobná kapacita hlinikárne vzrástla asi päťnásobne.