Budú sa stavať diaľnice len tam, kde ich potrebujeme?

Španielsko je typickým odstrašujúcim príkladom toho, ako by sa nemali stavať diaľnice. Medzi rokmi 2000 až 2009 Španieli postavili rozsiahlu sieť autostrád, aby naštartovali hospodársky rast. Dnes majú spolu s Nemeckom a Portugalskom najväčšiu hustotu diaľnic v Európe.

Lenže Španieli pri plánovaní svojej dopravnej infraštruktúry preháňali. Niekoľkonásobne nafukovali prognózy a neprihliadali na zaťaženosť jednotlivých úsekov. Výsledkom sú štvorprúdové diaľnice, po ktorých prejde len zopár áut, pretože sa tiahnu paralelne s bezplatnými cestami prvej triedy. Ďalším výsledkom sú krachujúci prevádzkovatelia diaľnic, ktorí nedokážu z mýta vybrať toľko, ako predpokladali.

Lekcia je jasná: nepremyslené plánovanie diaľnic a rýchlostných ciest môže vyjsť draho akúkoľvek krajinu. Napriek tomu tento scenár dobre poznáme aj zo Slovenska. „Najdrahšia diaľnica je tá, ktorá nie je postavená.“ Tento výrok, o ktorého autorstvo sa delí bývalý predseda vlády Robert Fico s exministrom dopravy Árpádom Érsekom, výstižne charakterizuje politiku štátu v oblasti výstavby cestnej infraštruktúry za uplynulých pätnásť rokov.

Stalo sa u nás zvykom, že politici pred každými voľbami sľubujú diaľnicu takmer do každého kúta krajiny bez ohľadu na reálnu potrebu. Diaľnice sú v ponímaní ľudí niečo výsostne pozitívne, čo prináša ekonomický rast a zamestnanosť. Čoraz hlasnejšie sa však ozývajú aj hlasy analytikov, ktorí hovoria, že na niektorých miestach môže byť oveľa lepším riešením napríklad preložka cesty prvej triedy. Po nástupe novej vlády začínajú prichádzať reálne kroky, ktoré tieto odporúčania napĺňajú.

Volebné bašty

Vláda schválila metodiku, ktorou by sme sa mali v budúcnosti riadiť pri výstavbe doptavnej infraštruktúry. Na jej základe vznikol rebríček stovky najprioritnejších investičných cestných projektov. Sú tam úseky diaľnic, rýchlostných ciest, ale aj ciest prvej triedy. Zoznam nie je konečný, mal by sa priebežne aktualizovať.