Bruna Jakub: Teší ma, že firma rastie. A rastie poctivo

Ako sa riadi firma, ktorej zamestnanci aj klienti sú profesionáli, trénovaní na riadenie a prácu s ľuďmi?

Sme kolegovia. Pokiaľ viem, som jediná riaditeľka personálnej agentúry, ktorá je bývalá šéfka ľudských zdrojov [HR] z firmy. Mnoho klientov, keď sedia oproti mne pri stole, vie, že som roky mala podobné starosti a problémy ako oni. Preto ma vidia skôr ako kolegyňu, ktorá ich pochopí rýchlejšie než nejaký obchodník.

S čím ste šli na tú druhú stranu stola?

Bola to obrovská výzva, čo som si uvedomila už na viackolovom prijímacom pohovore, ktoré má Adecco pre manažérov mojej úrovne. Pýtali sa ma, akú obchodnú stratégiu chcem zvoliť a aké čakám výsledky. Povedala som, že chcem, aby sme boli do roku 2012 na slovenskom trhu jednotka. Je rok 2013 a z nejakej siedmej-ôsmej pozície sme niekde medzi dvojkou a trojkou. V biznise sa premiešali karty a všetci čakajú, ako to bude vyzerať. No stále ostáva výzva – chcem, aby sme boli jednotka.

Bol prestup z HR manažérky na šéfku personálnej agentúry väčšia zmena ako predtým z médií do HR brandže?

Áno. Prestup z práce televíznej reportérky na head huntera nebola až taká veľká zmena. Základom je interview. Skúsenosti a techniky, ktoré som používala ako reportérka, som používala aj pri novej práci. Aj to, že si treba človeka, s ktorým sa idem stretnúť, preklepnúť. Potom to bol čistý obchod – dobrý deň, tu je Bruna Jakub, Search West, mám pre vás skvelého kandidáta. S tým má dosť ľudí, aj obchodníkov, problém – zavolať. Treba to prekonať, no potom človeku stúpne sebavedomie.

Ako sa odborníci v ľudských zdrojoch liečia z najťažších chvíľ, keď treba ľudí prepúšťať zo zamestnania?

Teraz už máme partnerskú firmu, ktorá sa špecializuje na znižovanie stavov u klientov, teda outplacement, no museli sme robiť aj na takých projektoch. Vtedy si hovorím, že nejdem vyhadzovať ľudí, ale ponúknuť im nové techniky a nástroje, ako sa uplatniť na pracovnom trhu. Mnoho ľudí sa nevie predať ani predstaviť. Musím im dať aj nádej, že možno je niečo zlé aj na niečo dobré. Ale nie je to ľahké.

Ako manažérka máte pod sebou dve skupiny ľudí, priamo v agentúre a zamestnancov, ktorých agentúra umiestňuje vo firmách. Ako sa dá odlíšiť váš vzťah k nim?

V regiónoch sa na nábore ani na inej práci s tými ľuďmi vôbec nemám šancu zúčastniť. Išlo to, keď som pracovala ako personálna manažérka. Bolo jedno, či som vyberala operátora do výroby, alebo kolegu na moju úroveň do vrcholového manažmentu. S každým som si tykala. Teraz sa priamo zúčastňujem len na niektorých náboroch, na požiadanie klienta. Ak môj tím vymýšľa špeciálne testy v nejakej oblasti, idem na prvé nábory osobne. 

Práca personalistov sa týka v súčasnosti asi najväčšieho problému ekonomiky – nezamestnanosti. Bude to lepšie či horšie?

Jeden rozmer je vzdelávanie. Osobne pracujem na dôležitej úlohe – vrátiť stredné odborné školstvo pod správu ministerstva školstva. Ide teda o zmenu kompetenčného zákona. Dnes treba rokovať s ôsmimi rôznymi partnermi, z ktorých každý má nielen svoj prístup a plány, ale aj svoju úroveň odbornosti. A školy chrlia tisíce absolventov, ktorí sa na trhu práce nemôžu uplatniť. Druhá vec je spôsob poskytovania sociálnej podpory. Ten za dvadsať rokov vytvoril na Slovensku už druhú generáciu ľudí, ktorí nie sú zvyknutí pracovať. To sa stalo v USA po kríze v 30. rokoch. Vznikol silný systém podpory v nezamestnanosti – a tam je už desiata generácia ľudí bez práce. Sú nezvyknutí robiť a v histórii ich rodiny je tradíciou nebyť zamestnaný a brať podporu od štátu. Ďalej, Slovensko by malo fakt zapracovať na diverzifikácii priemyslu. Máme všetky vajíčka v jednom košíku, ktorý sa nazýva automobilový priemysel. Samozrejme, môžeme byť radi, že takéto silné odvetvie máme. Keď chodím cez obce okolo fabrík automobiliek, tam je dobre. No treba posilniť aj iné odvetvia.

A napokon niektoré pokyny z EÚ, ale aj snaha našich zákonodarcov sú trocha ako keď má človek zlomenú nohu a chce si dať u lekára upraviť nos.

Vnímajú personálne agentúry súčasnosť ako dobré alebo ťažké časy pre biznis?

Akokoľvek firmy riadia svoje ľudské zdroje, či naberajú alebo redukujú stavy, berie sa, že päť až pätnásť percent pracovníkov by mali tvoriť kontraktní zamestnanci. Prináša to flexibilitu. V prípade, že výroba klesne, samozrejme, odchádzajú prví. Keď ide nahor, prichádzajú ďalší. Keď vezmem tento rok, prvý polrok nie je nič moc, no druhý polrok by mal byť lepší.

V silných časoch sa personalisti rozhorčovali, že ľudia chcú viac peňazí a sú ochotní pre to aj zmeniť zamestnávateľa. Potom prišlo prepúšťanie a bolo počuť hlasy z HR, že si ľudia viac vážia prácu.

Za tých dvadsať rokov, čo som tu, som pracovala s ľuďmi zo Slovenska, z Česka a Poľska. Názor, že ľudia bežia tam, kde im dajú o pár korún viac, odráža skôr českú mentalitu. Lojalita nie je u českého zamestnanca na prvom mieste. Skôr postup, kariéra, peniaze. Slováci majú lojalitu v osobnom rebríčku vyššie. Sú skromnejší, lojálni a za pár „bubákov“ nezahodia to, čo majú. No nemožno celkom porovnávať rok 2007 a súčasnosť. Vtedy som bola personalistka a nemohli sme na Slovensku nájsť zamestnancov. No bolo to najmä tým, že rast podnikania na Slovensku o tri až šesť mesiacov zaostával za rastom v Česku. Mnohí Slováci stále berú Česko a Slovensko za jednu krajinu a pracovať tam nie je pre nich žiadny problém. Pracovné príležitosti bolo vidieť aj v Nemecku, Nórsku či vo Fínsku. Potom prišla kríza a priniesla až neuveriteľný efekt. Aj to, že ľudia sa vrátili, cítiť na miere nezamestnanosti. Myslím, že najmenej 200- až 300-tisíc ľudí sa vrátilo zo zahraničia a uplatnenie, aké mali tam, nemajú. Možno robia načierno alebo fušky, lebo majú pocit, že v bežnej práci zarobia málo.

Kríza priniesla aj debaty o ochrane zamestnancov – legislatívou či cez odbory. Na Slovensku najmä vidno, ako to funguje, či skôr nefunguje. Existuje obdobie, keď je potrebné špeciálne chrániť zamestnancov?

Za druhej vlády Mikuláša Dzurindu bola jedna z najväčších zmien Zákonníka práce zavedenie zamestnaneckých rád v podnikoch, ktoré nemajú odbory. Vtedy som pracovala v ON Semiconductor v Piešťanoch, no hovorili mi to aj kolegovia z iných firiem. Zamestnanci si mali zriadiť zamestnaneckú radu sami, bez intervencie zamestnávateľa. Nikto sa k tomu nemal. Hovorila som im: decká, neblbnite, prikazuje to zákon. Oni mi povedali, Bruna, načo? To je návrat ku komunizmu. Vtedy som sa dosť vlády pýtala, prečo sa robí taká legislatíva. Lebo možno aj medzi firmami existujú hnilé jablká, no myslieť si, že sa taká nákaza môže šíriť, je mylné.

Už druhá vláda Roberta Fica pridáva za politickú podporu odborom kompetencie, no cítiť niekde, že by mala ich činnosť výsledky?

Podľa môjho názoru automobilový priemysel v Detroite do veľkej miery položili odbory. Pýtala som sa jedného odborára, beriete od každého člena päť, desať, pätnásť eur, neviem. Keď šičky na východe Slovenska tri mesiace nedostali od talianskeho zamestnávateľa výplatu, jeho riešil všelikto, no ich rodiny nemali z čoho žiť. Prečo im z príspevkov z členského nedali aspoň dvesto-tristo eur mesačne? Alebo po výbuchu v Handlovej, pri ktorom zomrelo dvanásť ľudí. Vláda dala pozostalým nejaké peniaze, no počuli ste, že by dali rodinám niečo odbory? Veď tie príspevky nie sú na to, aby mali vysokí predstavitelia odborov audiny a bavoráky so šoférmi. Sú na to, aby ich v prípade potreby podporili a nielen škrtili zamestnávateľov. No na druhej strane, dohadujem sa so šéfom OZ Kovo Emilom Machynom, aby sme si sadli a rozprávali o spoločných cieľoch. Za Asociáciu personálnych agentúr Slovenska (APAS), za Adecco aj za mňa osobne chceme viac a lepšej práce pre ľudí na Slovensku. Máme predsa viac spoločných než odlišných cieľov.

Ako možno v súčasnosti pohnúť s problémom nezamestnanosti či už zo strany personalistickej brandže, alebo firiem a vlády?

Sú firmy, ktoré sú v odmeňovaní ľudí lepšie a iné zasa horšie. Problém sú odvody, ktoré sa k odmene pre pracovníka pridávajú a tvoria celkovú cenu práce. Viem, že sú krajiny, v ktorých sú aj vyššie odvody. No povedzme si, trochu inak v nich vyzerá aj školstvo či zdravotná starostlivosť. Firmy budú stále tlačiť na produktivitu a efektívnosť. To sú parametre, ktoré vyžadujú materské firmy aj vlastníci. No myslím si, že ak by sa zmiernilo odvodové zaťaženie, vedeli by vytvoriť ďalšie pracovné miesta. Pri terajšej výške odvodového zaťaženia by stačilo aj zníženie o dve percentá v niektorej položke. Myslím, že nie je na Slovensku firma, ktorá by sa nepotešila, že môže dať tie dve percentá ľuďom – vo vyšších platoch.

Vláda argumentuje zlým stavom verejných financií. Na druhej strane, rastový efekt zníženia odvodov do úvahy neberie.

Poviem ešte inú vec. Keď sa menili dane, dostala som sa do 25-percentnej sadzby a pocítila som to. No už predtým som si hovorila, že vlastne je aj tak zbytočné dávať niekomu ako som ja detské prídavky. Zrejme sa dá vyrátať, o akú sumu ide, ak by ostala v kase. No vážnejšie je, že škrtia. Vezmú peniaze tu, tu aj tam pribudne ďalšia prekážka. To nie je pre firmy dobrý odkaz. A ľudia nevidia, že by to viedlo k zlepšeniu ich života.

Ako veľmi sa zmenila úloha personálnych agentúr, ak ju porovnáme s predkrízovým boomom, keď len pre firmy hľadali ľudí na nové zákazky a nikdy ich nebolo dosť?

Dnes sme outsourcovaný nábor nových pracovníkov. Keď som nastúpila do tejto brandže, agentúrne zamestnanie znamenalo, že dnes človek vo firme je a zajtra už nebude. Vôbec sa neriešilo, ako sa z neho stane kmeňový zamestnanec. Dnes, po štyri a pol roku, je bežné, že firmy, ktoré využívajú kontraktné zamestnávanie, už interný nábor opustili a gro nových ľudí pridávajú do kmeňového stavu. Z tých, čo u nich robia cez agentúru.

Kríza zvýšila dôležitosť finančných manažérov, hovoria personalistom do náboru?

Ak sú požiadavky a kritériá spolupráce nastavené dobre, úloha personalistov sa nemení. Skôr cítim, že sa pri tendroch na výber agentúry angažujú oddelenia nákupu. Tam občas vidím slabší prehľad o tom, z čoho sa skladajú mzdové náklady, no aj marža či odmena pre agentúru.

Komplikuje ich dôraz na úspory váš biznis?

Zďaleka to nie je len o tom. Odkedy som nastúpila do Adecco, snažím sa všetkých presvedčiť, že zákony sa majú dodržiavať. Čo sa veľmi nevie, je, že ak náš konkurent naskladá cenu za prácu zamestnanca z minimálnej mzdy a príslušných odvodov a zvyšok z diét a cestovných náhrad, z ktorých sa odvody neplatia, môže byť jeho ponuka lacnejšia.

A nákupca hľadá len najnižšie číslo pod čiarou.

Presne tak. No čo sa za tým číslom skrýva, je nielen neférové, lebo sa ľuďom ukracujú dôchodky, ale aj v nesúlade so zákonom. Preto tak veľmi tlačíme na osvetu.

Údaj o tom, že na Slovensku je dvetisíc agentúr kontraktného zamestnávania, je pomerne šokujúci.

Z tých dvetisíc agentúr je aktívnych asi osemsto, no je to veľa. Naposledy začali pribúdať po májovej novele zákona o službách zamestnanosti. Ňou sa na návrh bývalej ministerky Viery Tomanovej obmedzilo dočasné pridelenie zamestnancov z agentúr. Vysvetlila som im: sami znemožňujete kontrolu. Povedali agentúram: nesmiete to robiť. A čo sa deje? Jožko Mrkvička si otvorí eseročku, urobí zmluvu o dielo, bude dodávať ľudí a ryžovať. Keď som to nedávno pri jednom okrúhlom stole hovorila, ostalo hodnú chvíľu ticho. Uvedomili si, že sa to bude ťažko opravovať. Bude potrebné kontrolovať zmluvy a overovať, ako sa práce vykonávajú.

Ako sa k tomu stavajú agentúry stavovskej organizácie APAS?

Reálne sa zamýšľame, či vôbec bude o dva-tri roky možné robiť túto prácu. Pokiaľ vláda nebude dohliadať, aby sa u všetkých zamestnávateľov dodržiavali zákony. A hovoriť podnikom, máte sociálnu zodpovednosť a toto sú vaše povinnosti. Aj výber agentúry je zodpovednosť firmy. Ak vyberie agentúru, ktorá platí ľudí stravnými lístkami, je spoluzodpovedná za to, že ju vlastne podvádza. Koncom jari [štátny tajomník] Branislav Ondruš z ministerstva práce sľuboval, že sa sprísnia kontroly. Zatiaľ nevieme posúdiť, ako to rozbehli. Uvidíme.

Je cesta licencovať agentúry alebo kontrolovať zamestnávateľov?

Podľa mňa je najlepšia regulácia vlastná morálka a etika. To musíme pestovať v našich ľuďoch. Ak má korporácia etický kódex, nebude robiť s partnermi, ktorí nepodnikajú v súlade so zákonmi. Poznám firmu, ktorej manažér v rámci konferenčného hovoru povedal: viem, že to zákon vyžaduje, ale ja nie. Ak on nemá osobné morálne predsavzatia robiť tú správnu vec, neurobíme žiadny pokrok. Nechcem viac zákonov. Preto sa teším, že naše čísla idú hore a robíme s partnermi, ktorí chcú, aby sme podnikali čisto.

Dá sa konkurovať takým ponukám, ako ste opísali?

V roku 2008 sme mali obrat 8,8 milióna eur. V roku 2009 prišla kríza, prišlo obrovské prepúšťanie. Za štyri mesiace som najazdila 45-tisíc kilometrov po celej krajine, od klienta ku klientovi. Hovorila som si, že ak mám byť posledná, koho uvidia, kým budú prepúšťať a pomôžem im, ako budem vedieť, azda budem prvá, koho budú chcieť vidieť, keď sa začne dariť a budú potrebovať ľudí. Napriek tomu sme s mojím tímom dokázali vyprodukovať vyššie tržby – 8,9 milióna. Tie potom od roku 2010 do vlani výrazne rástli. Tento rok predpokladáme 27-miliónové tržby. O čom to svedčí? Máme v agentúre fantastických ľudí a klienti počúvajú, čo im hovoríme. Je pre nich dôležité spolupracovať s agentúrami, ktoré dodržiavajú zákony. Lebo inak by akurát finančne mrzačili tento národ. A oni ma počúvajú! Mám z toho veľkú radosť.

Čo ak vás človek z firmy pri výbere vyzve na nejakú „alternatívnu ponuku“?

Viete, ako ma jedujú? V roku 1996 som robila nejaký tender a ponúkli mi, pani Brunka, aj tak musíme zaplatiť nejakú komisiu pri výbere. Von, zakričala som. Alebo dám druhú šancu, príďte ešte raz a ja sa budem tváriť, že som nič nepočula. Keby boli všetci ako vy, povedal ten človek. Prišla som sem prvý raz v roku 1993 a ak nechám na Slovensku nejaké posolstvo, bude to toto: je možné robiť to inak. Musíme vštepiť do ľudí, že s takými, čo podvádzajú, sa nepodniká, ani sa od nich nekupuje. Zabudnite na moje manažérske schopnosti, personalistické, finančné či obchodnícke. Môžem vedieť to alebo to, ale predovšetkým mám charakter a morálne zásady. A víťazila som aj napriek tomu. Nie som podplatiteľná, hovorím čo na srdci, to na jazyku, nehrám sa na politické šaškovanie, a napriek tomu som vybudovala firmu z pokraja krachu na špičku na Slovensku.

To je dôležitý odkaz v situácii, keď pri pohľade na najvyššie miesta aj malí podnikatelia začínajú veriť, že uspieť sa dá, len ak niekoho podvedú.

To musíme zvrátiť, to nie je správne, a tak by svet fungovať nemal. Každý má možnosť povedať si, aké má hodnoty a dostať ich do každodenného života. Nielen pri pive.

Keby ste ako bývalá novinárka robili reportáž, zdalo by sa vám Slovensko s takýmito „špecifikami“ ako podivná krajina? Ak by ste ju mali predstaviť americkým divákom?

Milujem Slovensko. Neviem si predstaviť, že by som ešte niekedy žila v Amerike. No je pre mňa podivné, čo ľudí prinúti angažovať sa. Pred rokmi sme zaplatili 43 miliónov korún za zmarené referendum o priamej voľbe prezidenta, na čele [Národnej rady SR] bol súčasný prezident Ivan Gašparovič. Neskutočná kauza, veľké peniaze. Bola som vedúca McDonald´s. Bola sobota, mala som zmenu na Námestí SNP. Došla som o siedmej a hovorím ľuďom, decká, uvidíte. Budú tu ľudia, budú kričať: takto nemôžete nakladať s našimi peniazmi. Desať hodín, nič, ani potom nik neprišiel. O štyri mesiace neskôr veľká fikcia Pavla Ruska, esbéeska, slávny „boj o Markízu“. V pondelok večer mali vysielať Jednoducho Máriu. Nevysielali, lebo bol problém sa tam dostať. Na druhý deň tisíce ľudí protestovali, lebo neodvysielali Jednoducho Máriu.

Aký tu vidíte rozdiel s USA?

Ak to mám porovnať s Amerikou, na strednej škole sme v rámci dejepisu, občianskej náuky a v debatnom krúžku preberali veľké témy. Interrupcie, Vietnam, eutanáziu, zvýšenie daní, podporu školstva. O tom treba diskutovať. A najlepší príklad – v osemdesiatych rokoch odvysielali v americkej televízii program o tom, ako Greenpeace na svojej lodi vyťahuje z vody siete na lov tuniakov. Vtedy sa lovilo tak, že do väčšej hĺbky, kde žijú tuniaky, sa ponorili siete a ťahali sa nahor. Keďže pri hladine sa pohybujú delfíny, ostávalo ich v sieťach obrovské množstvo a zbytočne hynuli. Ak si dnes kúpite v Amerike tuniaka, je na obale napísane „Dolphin Safe“. Pretože po tom vysielaní desať- až dvanásťročné deti viedli veľké diskusie v škole. Bože, veď zabíjajú delfíny. Mama, nebudeme kupovať tuniaky. Tie deti v istom zmysle položili priemysel okolo lovu tuniakov. Tak to treba robiť aj tu, na Slovensku.

Ako?

Jedna firma mi už druhý rok poslala VIP vstupenku na preteky do jazdeckého areálu v Pezinku. Zavolala som im, veď vy podporujete osobu, ktorú stíhal Interpol a ktorá postavila ten areál za ktovieaké peniaze. A oni na to, viete, na Slovensku... Nie, povedala som im, na Slovensku to nie je tak. Ak poviete nie, nebudete niekoho takého podporovať, tak mu postupne podpora ubudne. Aj moja dcéra jazdí a veľmi to podporujem. Ale jej trénerovi som povedala, že tie preteky bojkotujem, moja dcéra tam nemá čo robiť.

Je vo vašom biznise, zameranom na ľudské kvality, veľmi náročné priznať si chybu? Máte takú slabinu?

Žartujete? Chvalabohu, milión a jednu. Neviem posúdiť, či som sa z každej poučila, no veľa nad tým premýšľam. Som cholerik a podľa mňa to nie je dobrá vlastnosť. No snažím sa aj zo zlého vyťažiť niečo dobré a ak niečo vyriešim, už sa tým nezapodievam. Pokiaľ mám konflikt s kolegom, povieme si, čo treba, akokoľvek je to tvrdé, vysvetlíme si to. A ak som pritom pochybila, priznám si to a ospravedlním sa mu, to je dôležité.

Nepoložili sme vám žiadnu otázku na tému ženy v manažmente, ale vaša odpoveď o priamom riešení konfliktu si to pýta...

... ale ja nie som žiadna sufražetka, pokojne sa pýtajte.

Vyriešiť spor prudko a okamžite a ísť bez všetkého ďalej je skôr mužský prístup. Potrebuje ho žena, aby ako manažérka uspela?

Moja nebohá babka, fantastická žena, mi povedala: Boba, to je moja prezývka, ty si sa mala narodiť ako chlap. Už to meno Bruna je chlapské. No nič z toho, ako veľmi som alebo nie som ženská, nerozhoduje. Poznám množstvo žien, ktoré sú veľmi ženské a sú úspešné, takže o tom to nie je. Ale nerozmýšľam či riešim problémy mužským alebo ženským spôsobom, snažím sa ich riešiť čo najlepšie. Čo sa týka žien v biznise, je to úplne o inom. O tom, či partner od ženy, ktorá je manažérka, očakáva, že bude variť, upratovať a žehliť a robiť všetko okolo rodiny. V tom je nutná zmena myslenia. Ak chce žena profesijne uspieť, musí obetovať oveľa viac než muž. A upravovať niečo také legislatívne je s prepáčením kravina. To je o voľbe. Ak má žena pocit, že má čo dať, chce profesijne rásť a firma to vie a chce ju na jej pozícii, urobí to.

Čo vám robí radosť a pomáha byť manažérkou a matkou? A umožňuje hlave oddýchnuť si?

Som veľmi rada, že moja staršia dcéra si našla prvé zamestnanie po vysokej škole neďaleko mňa. Byť s ňou je pre mňa ako nádych čerstvého vzduchu. Hovoríme o umení, o práci aj úplne o inom. Na mojich dcérach zbožňujem, že mi všetko, dobré aj zlé, povedia bez servítky. Potom je to dobrá dovolenka, s dcérami a priateľmi, dobrá kniha a záhrada.

Bruna Beata Jakub (53)

Narodila sa v Taliansku trnavským rodičom, ktorí opustili Československo a usadili sa v USA. Vyštudovala filozofiu a žurnalistiku na michiganskej Oakland University. Kariéru začala ako novinárka v amerických televíziách. V oblasti ľudských zdrojov začala pracovať v roku 1986. Od roku 1996 riadila McDonald’s Slovakia, potom sa stala HR manažérkou v ON Semiconductor v Piešťanoch. Oddelenie HR viedla aj v Ahold Central Europe a v rokoch 2006 až 2008 šéfovala personalistom spoločnosti Invensys v strednej a vo východnej Európe. Od leta 2008 riadi slovenskú pobočku personálnej agentúry Adecco.

Partneri projektu:

Official image partner: