Minulý týždeň som v zápisníku napísal, že sa o afére údajného amerického odpočúvania Európanov a ich inštitúcií nedá ešte mnoho zmysluplného napísať. V podstate to platí aj teraz, pretože celá aféra na počudovanie ustúpila bokom mediálnej pozornosti.

Prezident Barack Obama na odhalenie nereagoval a do popredia pozornosti médií sa dostala honba na autora únikov o amerických špionážnych programoch Edwarda Snowdena. Vrátane bizarnej aféry s bolívijským prezidentom Evom Moralesom, ktorý musel cestou z Moskvy pristáť vo Viedni, pretože niekto – zatiaľ sa oficiálne nevie kto – pustil informáciu, že má na palube práve E. Snowdena.

Európania – na únijnej aj národnej úrovni – najprv vyjadrovali nad odpočúvaním občanov a inštitúcií v Európe veľké rozhorčenie. Hovorilo sa aj o odklade rozhovorov s Amerikou o zóne voľného obchodu.

Rozhorčenie však postupne vyprchalo a rozhovory sa podľa plánu začali, obzvlášť po tom, čo sa ukázalo, že také pobúrené Nemecko s Američanmi v tomto smere zrejme dávno spolupracuje a že Francúzsko má na národnej úrovni veľmi podobný špehovací program.

Minulý týždeň sa však Briti zasa o krok posunuli k vystúpeniu z EÚ. Nebol to veľký, ale symbolicky dôležitý krok, pretože parlament schválil referendum o zotrvaní v únii do roku 2017. Budúca vláda, ktorá vzíde z volieb v roku 2015, si môže prijať vlastný zákon a referendum zrušiť.

Konkrétne to znamená, že keď vyhrajú konzervatívci premiéra Davida Camerona, referendum určite bude. Keď vyhrajú teraz opoziční labouristi, tak referendum nebude. Teda, asi nebude. Pretože labouristi v parlamente toryovcov ostro kritizovali, ale nakoniec sa hlasovania len zdržali. Stále totiž sledujú svojich voličov, či pre nich nakoniec nebude nejaká forma referenda výhodná aj z volebného hľadiska.

Teraz vedú v prieskumoch jasne labouristi, ale pred voľbami sa situácia nepochybne vyrovná, takže sa dá povedať, že referendum je otvorenou záležitosťou. Pre konzervatívcov je Európska únia tradične spornou témou a veľká časť ich poslancov je euroskeptická, ak nie protieurópska.

Širšiu verejnosť vzrušuje celá vec oveľa menej. Väčšina Britov má síce k únii a priori nedôverčivý postoj, ale výsledky prieskumu boli v posledných rokoch dosť premenlivé. Teraz vedú odporcovia členstva, ale „zdravé“ protieurópske jadro nie je až také veľké a veľa Britov je skôr vlažných a nerozhodných. Navyše kampaň za zachovanie členstva by zrejme získala dosť peňazí, lebo väčšina britských podnikov sa odchodu krajiny z EÚ desí.

Pre D. Camerona je však z volebného hľadiska dôležitá tá časť voličov, ktorá je jasne protieurópsky orientovaná a ktorá zvyčajne volila konzervatívcov, ale v poslednom čase prechádza do tábora Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP).

Jednou z autentických príčin odmietania Európskej únie je v Británii rastúca nespokojnosť s veľkým počtom prisťahovalcov. Konzervatívna vláda sa snaží ich počet obmedziť, ale, samozrejme, zisťuje, že môže kontrolovať len prisťahovalcov z krajín mimo EÚ. Z únie, predovšetkým z jej východnej časti, však prichádza do krajiny tretina všetkých imigrantov. Na túto imigráciu vláda nemá žiadne nástroje a snaží sa aspoň obmedziť prístup prisťahovalcov k bezplatnému zdravotníctvu a k sociálnym dávkam.

Opatrný postoj k prisťahovalcom však majú aj opoziční labouristi, pretože veľa ich voličov má pocit, že im cudzinci berú prácu. Snaha politikov z celého spektra vychádzať v ústrety týmto náladám a obavám však poškodzuje britskú ekonomiku, podporuje euroskepticizmus a spolu s tým možnosť odchodu krajiny z EÚ, napísal Simon Tilford z londýnskeho Strediska pre európsku reformu.

Skutočne, ak niečo naozaj povedie k odchodu Britov z únie, nebude to tak veľmi odpor proti „diktátu“ Bruselu, ale otázka prisťahovalcov, ktorá sa dostáva vždy do popredia v časoch ekonomických ťažkostí. A tie budú Britov podľa všetkého ešte pár rokov prenasledovať.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.