Boj veľmocí sa začal: Taiwan je bojiskom o svetového hegemóna medzi Spojenými štátmi a Čínou

Dlhodobá kooperácia medzi Spojenými štátmi a Čínou sa skončila. Nie v roku 2022, ale omnoho skôr.

Donald Trump si bol roky istý, že je to Peking, kto neúmerne ťaží z otvorenej hospodárskej politiky Washingtonu. Do Číny dekády smeroval značný kapitál a know-how, vďaka čomu za 40 rokov z jednej z najchudobnejších krajín sveta vznikol ekonomický hegemón.

„Čínsky zázrak“ predbehol aj úspešný príbeh Japonska z druhej polovice minulého storočia. Na rozdiel od demokratického Japonska však Washington svojou politikou podporoval autokratický režim, ktorý okrem ekonomickej sily v posledných rokoch získal aj vojenskú a zahraničnopolitickú silu. Z Číny sa stala veľmoc, ktorá v konečnom dôsledku začala ohrozovať samotnú pozíciu Spojených štátov.

Rastu imperializmu Pekingu v ostatnej dekáde výrazne pomohli aj problémy, ktorým čelia Spojené štáty v oblasti ekonomiky a domácej politiky. Po veľkej finančnej kríze sa pozornosť Washingtonu čoraz viac zameriavala na riešenie akútnych domácich problémov. Víťazstvo Donalda Trumpa v prezidentských voľbách bolo následkom radikalizmu a nespokojnosti voličov.

Prudký rast amerického vládneho dlhu a rastúce náklady na udržiavanie vojenských základní po svete mali za následok nižšiu angažovanosť Washingtonu v nových konfliktoch, čo okrem iného prinieslo fiasko pri ústupe z Afganistanu. Čína sa snaží americkú medzeru vo svete vyplniť svojou vlastnou aktívnou zahraničnou politikou. Najväčší úspech získava v juhovýchodnej Ázii a Afrike. Pre Spojené štáty to je strata pozícií, ktorej sa prirodzene bránia.

Tak to však v histórii chodí. Tvrdí to milovník historických cyklov a zakladateľ najväčšieho hedžového fondu na svete Bridgewaters Ray Dalio. Ten je zaujímavou postavou investičného sveta. V 80. rokoch minulého storočia takmer zbankrotoval, pretože zle čítal ekonomický vývoj. Predpokladal, že príde ekonomická kríza a stavil na ňu. Miesto nej však nastalo obdobie veľkého umiernenia a nasledovalo jedno z najlepších investičných období v histórii.

R. Dalio sa rýchlo poučil a začal dôsledne študovať ekonomické a finančné cykly siahajúce stovky rokov do minulosti. Dospel k záveru, že ekonomika funguje ako stroj a má svoje zákonitosti. Jednou z nich je obdobie, keď existujúca globálna superveľmoc začína strácať pozíciu a nahrádza ju nová superveľmoc.

Ide o komplikované obdobie, ktoré je poznačené rozbitím globálneho ekonomického a politického poriadku. Stará veľmoc je zaťažená dlhmi, pomalým rastom a vnútorným napätím. Nová veľmoc sa to snaží využiť. Pri tomto procese sa obe veľmoci dostávajú do konfliktu, ktorý sa často končí vojnou, keďže starý hegemón sa nevzdáva pozície ľahko. Podľa R. Dalia je súčasná ekonomická vojna iba predzvesťou väčšieho konfliktu. A ten začína naberať reálne kontúry.

Bitka o Taiwan

Nie je náhoda, že útok Ruska na Ukrajinu stavia Taiwan do rovnakej paralely. Odkedy sa v roku 2012 dostal v Číne k moci Si Ťin-pching, zahraničná politika krajiny sa stala omnoho asertívnejšou. Jeho dôraz na získanie kontroly nad ostrovom, ležiaceho iba sto míľ od brehu kontinentálnej Číny, je porovnateľný iba s legendárnym čínskym vodcom Maom Ce-tungom. Ten mal k ovládnutiu ostrova blízko.

Keď v občianskej vojne z kontinentálnej časti krajiny vytlačil nacionalistov vedených Čankajšekom, tí sa usadili na ostrove, ktorý v roku 1895 Čína stratila pri hanebnej porážke s Japonskom a späť získala až po druhej svetovej vojne. Mao Ce-tung sa chystal na inváziu ostrova, no prekazila mu ju kórejská vojna. Tá sa stala proxy vojnou medzi komunizmom a kapitalizmom a predstavovala takú hrozbu pre slobodný svet, že americký prezident Harry Truman bol nútený zmeniť svoj pôvodný postoj k Taiwanu.

Po víťazstve komunistov v čínskej občianskej vojne totiž povedal, že Spojené štáty vojensky nezasiahnu na pomoc nacionalistom z ostrova. Naopak, nariadil Siedmej flotile brániť ostrov pred komunistickou inváziou. O štyri roky neskôr komunisti predsa len zaútočili na okolité ostrovy. Americkí predstavitelia však pohrozili jadrovým útokom, čo prinútilo Maa Ce-Tunga na ústup. Krajine však ostali dve vlády a obe tvrdili, že reprezentujú Čínu.

Zmenu priniesla až politika Richarda Nixona, ktorý sa v 70. rokoch snažil o rozmrazenie vzťahov s komunistickými štátmi. V roku 1972 navštívil Čínu, čím položil základy pre jej budúci rast. Komunistický režim uznal za oficiálnu vládu, čo malo za následok „politiku jednej Číny“ zo strany Pekingu a politiku „strategickej nejednoznačnosti“ zo strany Washingtonu. Americká vláda sa nikdy jednoznačne nevyjadrila, či bude ochraňovať demokratickú vládu v Tchaj-peji pred komunistickou inváziou.

Súčasný americký prezident síce trikrát povedal, že sa tak stane, no Biely dom vždy jeho slová korigoval a pripomenul, že na americkom dlhodobom postoji sa nič nemení. No čím silnejšou sa Čína stáva, tým rastie pravdepodobnosť, že bude chcieť testovať americké odhodlanie. Pôvodná stratégia Pekingu totiž zlyhala.

Tá bola založená na zvyšovaní ekonomickej závislosti Taiwanu od Číny. Paradoxne, boli to práve taiwanskí investori, ktorí po oteplení vzťahov so Západom masívne investovali do čínskej ekonomiky. Taiwan bol v 60. rokoch spolu s Japonskom ázijským ekonomickým tigrom, no jeho ekonomika narazila na domáce limity. Potreboval lacnú pracovnú silu a tú mu v neobmedzenom množstve ponúkla kontinentálna Čína. A tak tam smerovali obrovské priame zahraničné investície a know-how.

Taiwan bol tým prostredníkom, ktorý cez vybudovanú dodávateľskú sieť priniesol do Číny americkú výrobu. Ťažili z toho všetci. Číňania získali lepšie platenú prácu, Američania lacné tovary, Taiwanci kapitálové zisky a možnosť venovať sa vysokosofistikovanej výrobe čipov.

Táto idylka sa však definitívne skončila v roku 2016, keď vo voľbách prepadol prezident Taiwanu Ma Jing-‑ťiou, ktorý sa pokúšal o zblíženie s Čínou. Naopak, vyhrala Demokratická pokroková strana súčasnej prezidentky Cchaj Jing-wenovej, ktorá sľubovala nezávislosť krajiny. K nej sa z obáv o inváziu nikdy nedostala, no pochovala ďalšie zbližovanie s Pekingom.

Nálada medzi Taiwančanmi je jednoznačná: iba málo z nich podporuje vyhlásenie nezávislosti a ešte menej rýchle pripojenie k Číne. Odstrašujúcim príkladom sa pre nich stal Hong-kong, v ktorom sa osobné slobody sľubované Pekingom rozplynuli tvrdým potlačením protestov v rokoch 2019 a 2020. Politika „jednej krajiny a dvoch systémov“ sa stala prázdnou frázou. Taiwan sa Číne vzdialil viac ako kedykoľvek predtým.

No kým Tchaj-peju status quo relatívne vyhovuje, o Pekingu sa to povedať nedá. Prezident Si Ťin-pching si za cieľ „národnej obrody“ do roku 2049 stanovil zjednotenie s Taiwanom. Posledné udalosti ukazujú, že po dobrom to nepôjde. Mnohí analytici tak očakávajú, že v budúcej dekáde sa ostrov invázii nevyhne. Dovtedy Čína ešte viac posilní svoju armádu a Američania stratia svoje pozície.

No niektorí odborníci sa obávajú, že k snahe obsadiť ostrov môže prísť omnoho skôr. Už teraz má Čína v Tichom oceáne nad americkou armádou prevahu. Jej armáda však nikdy nestála proti reálnemu nepriateľovi, rovnako ako ani jej vojenská technika. Skúsenosti z Ruska ukazujú, že dobytie nepriateľského územia obsadeného odhodlaným obyvateľstvom a americkými zbraňami nebude jednoduché.

Ekonomická vojna