Kto sú podľa nej hlavní aktéri? Oligarcha Smeru-SD Miroslav Výboh sa navonok tvári, že s Doprastavom nič nemá, ale v bezprostrednom okolí firmy panuje opačný názor. Podľa indícií z trhu sú ľudia v orgánoch firmy predlženými rukami kohosi iného.
Kým sa dohady nezmenia na fakty, možno konštatovať len to, že v Doprastave očividne zasiahla vyššia sila. Taká, ktorá v tomto štáte a v tomto čase nemá konkurenciu. Aj keď sa jej podarilo vyriešiť to, čo predtým nešlo tri roky, úplne suverénne to nebolo. Zakopanie vojnovej sekery medzi stavebnými firmami sa prejavilo neskôr, ako malo, a verejné súťaže trvali dlhšie. V napätej finančnej situácii to Doprastavu takmer zlomilo krk. Firmu nepríjemne prekvapilo aj potvrdenie pokuty za kartel, ktoré oznámil v úvode roka Najvyšší súd SR.
Nepočítala ani s vynúteným odchodom z poľských diaľnic, ktorý nastal takisto začiatkom tohto roka. Reštrukturalizácia síce vždy bola jedným zo scenárov, ale nie jediným. Má totiž aj nevýhody. Dlžník sa zbaví časti svojich záväzkov, lenže čiastočne prichádza o kontrolu nad firmou a budúce zisky.
Dôležitou informáciou týchto dní bude zoznam najväčších veriteľov. V minulom roku bol evidentný ústup komerčných bánk a posilňovanie aktivít štátnej Eximbanky. Onedlho sa vyjasní, kam až tieto tendencie zašli a či Eximbanka bude mať vo veriteľskom výbore ešte vôbec silnú protiváhu. Netreba zabúdať ani na dodávateľské firmy. Nejde totiž o žiadne malé ryby. Medzi veriteľmi je napríklad aj Slovnaft.
Ak si reštrukturalizačný plán nezíska podporu veriteľov, môže nastať konkurz. Tento variant je nevýhodný pre všetkých vrátane majiteľov. Doprastav robia hodnotným najmä štátne zákazky. Preto aj pri slabšej pozícii Eximbanky vo veriteľskom výbore má najsilnejšiu úlohu štát. Teda politici a oligarchovia, ktorí na veľkom stavebníctve zarábajú. Bez štátnych zákaziek sa firma na nohy nikdy nepostaví. Stroje a ľudia majú pre firmy cenu iba dovtedy, kým hodnoty vytvárajú. Všetky strany, ktoré majú v Doprastave utopené peniaze, získajú najviac, ak firma úspešne dokončí získané zákazky a vyhrá ďalšie.
No aj tak je to nefér, najmä voči ostatným slovenským firmám. Dodávatelia Doprastavu budú ako veritelia doplácať na poľský trh, s ktorým nemajú nič spoločné. A konkurenčné firmy na domácom trhu doplatia aj na snahu štátu za každú cenu nasýtiť Doprastav zákazkami.
Paradoxné je, že na začiatku toho celého bola snaha Poliakov realizovať štátne zákazky čo najčistejšie. Postavili sa proti zmluvným dodatkom a nespoľahlivým firmám. Poľské straty Doprastavu však na Slovensku zďaleka nepôsobia ako očistný kúpeľ. Doprastav si na úkor konkurencie užíva náklonnosť štátnych podnikov a navyše má zahmlené vlastníctvo. Z poľskej očisty sa tak stáva veľká slovenská kamufláž. Z každého veľkého obstarávania totiž môže vzísť premyslene naservírovaný kúsok pre oligarchov. A z pravidiel a zákonov nástroj na legalizáciu korupcie a kartelov.
