Zdravotníctvo sa dlhodobo prezentuje ako „bezplatné“, no v skutočnosti prispievajú občania do zdravotného systému nemalou sumou. Podľa údajov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v roku 2023 dosiahla priama finančná spoluúčasť pacientov 1,8 miliardy eur. Podľa Štatistického úradu SR minie priemerný občan ročne 133 eur na zdravie, pričom tieto výdavky sa výrazne líšia podľa typu domácnosti. Napríklad dôchodcovia prispievajú viac, priemerne 194 eur, zatiaľ čo nezamestnaní len 40 eur. Domácnosti s ekonomicky aktívnymi platia zhruba 126 eur na osobu ročne. Podľa dát štatistického úradu minie jednočlenná domácnosť na zdravie ročne 271 eur. Z toho 175 eur na lieky a 66 eur v ambulanciách lekárov.
Preto úplné zrušenie poplatkov bez náhrady by nebolo podľa hlavných autorov publikácie Férové poplatky a spoluúčasť v slovenskom zdravotníctve Petra Pažitného a Rudolfa Zajaca možné, ich unifikácia a stanovenie ochranných limitov sú však potrebné, aby sa predišlo finančnému zaťaženiu najzraniteľnejších občanov.
Typy navrhovaných poplatkov
Jedným z typov férových poplatkov podľa autorov sú takzvané cenníkové poplatky. Už dnes si ich účtujú ambulantní lekári na základe tak-zvaných cenníkov, ktoré nahlasujú vyššiemu územnému celku. Zahŕňajú služby, ktoré nie sú priamo hradené z verejného zdravotného poistenia, ako napríklad administratívne úkony alebo lekárske prehliadky na žiadosť pacienta.
Podľa autorov publikácie je nevyhnutné tieto poplatky legalizovať a regulovať a zároveň definovať konkrétne typy poplatkov a stanovenie ich maximálnej výšky. Následne by zoznam definitívne určovala vyhláška ministerstva zdravotníctva. Medzi tieto poplatky by nemal patriť napríklad poplatok za objednanie pacienta na vyšetrenie na konkrétny čas, keď-že je to súčasť zdravotnej starostlivosti, respektíve vyšetrenia.
Druhým typom by mali byť poplatky za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Tieto poplatky boli zavedené už v roku 2004 a nadväzujú na reformu bývalého ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, na takzvané dvadsaťkorunáčky. Podľa navrhovateľov by mali byť jednotné v ich výške s ohľadom na finančné možnosti rôznych sociálnych skupín. Konkrétna výška poplatkov by sa mala pohybovať v rozmedzí od dvoch do piatich eur. Pre sociálne zraniteľné skupiny obyvateľstva by mal byť zavedený ochranný limit a v prípade, ak sa dá výkon realizovať elektronicky alebo digitálne, pacient by mohol získať 50 percentnú zľavu. Medzi takto spoplatnenými službami by mohla byť návšteva všeobecného lekára alebo špecialistu, vystavenie receptu, deň strávený v nemocnici či výber operatéra alebo pôrodníka.
V kategórii úhrada za zdravotnú starostlivosť by mali byť zahrnuté príspevky pacientov na lieky, zdravotnícke pomôcky a dietetické potraviny, ako aj čiastočná úhrada konkrétneho špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Úhrada by bola regulovaná na základe kategorizácie chorôb, ktorá by určovala, či je daný výkon plne hradený, čiastočne hradený alebo nehradený z verejného zdravotného poistenia. V tomto prípade by mala významné postavenie kategorizačná komisia pre choroby, ktorá by rozdeľovala zdravotné výkony podľa zákona, čím by sa zabezpečila spravodlivá úhrada za rôzne typy zdravotných výkonov.
Ochrana slabších
S narastajúcimi súkromnými výdavkami v zdravotníctve je kľúčové ochrániť občanov, ktorí majú nízky príjem alebo trpia závažnými a chronickými ochoreniami. Zavedenie ochranného limitu pri niektorých poplatkoch je dôležité nielen pre ich ochranu, ale aj pre zvýšenie disciplíny pri vykazovaní platieb na daňové účely. Pri poskytovaní zdravotných služieb by bolo podľa autorov publikácie vhodné uvažovať s limitom 240 eur ročne.
Nad rámec bežnej zdravotnej starostlivosti by však mohli byť spoplatnené nadštandardné služby, ako napríklad lepšia strava v nemocniciach alebo možnosť výberu lekára. Pre tieto poplatky by nemusel platiť ochranný limit, zároveň však musí byť zabezpečená dostupnosť bezplatnej alternatívy. Riešením je definícia nároku poistenca na úhradu z verejného zdravotného poistenia.
Mýtus o bezplatnosti zdravotníctva
Reforma zdravotníctva z rokov 2002 až 2006 sa niesla v duchu zásadných zmien. Jej úlohou bolo definovať, čo vlastne zdravotná starostlivosť znamená, kto ju smie poskytovať a za akých podmienok. Dôležitou súčasťou bolo aj jasné určenie podmienok fungovania zdravotných poisťovní a stanovenie spravodlivého rozdelenia nákladov medzi platiteľov poistného vrátane štátu.
Jedným z cieľov reformy bolo prelomiť hlboko zakorenený mýtus o bezplatnosti zdravotníctva, ktorý sa stal súčasťou myslenia minimálne troch generácií. Tento mýtus, živený desiatky rokov, výrazne ovplyvňoval pohľad verejnosti na zdravotnú starostlivosť a jej financovanie.
Keďže príprava reformných zákonov si vyžadovala čas, zaviedli sa dočasné opatrenia, ktoré mali za cieľ obmedziť nadmernú spotrebu služieb a znížiť záťaž systému. Vytvorením kategórie „služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti“ sa rozlíšili činnosti, ktoré priamo nepredstavovali poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ale súviseli s jej zabezpečením. Na tieto služby sa zaviedli drobné poplatky, ktoré mali marginálny ekonomický dosah na občanov, no pomohli obmedziť zbytočné náklady.
Tieto poplatky, ľudovo nazývané „zajacovky“, boli v roku 2003 schválené parlamentom. Ich cieľom nebolo spoplatniť samotnú zdravotnú starostlivosť, ale regulovať služby s ňou spojené, čo viedlo k racionalizácii systému.
Sú v súlade s ústavou
Vtedajšia opozícia v parlamente podala návrh na Ústavný súd SR s tvrdením, že poplatky porušujú ústavu. Ústavný súd SR však rozhodol, že tieto poplatky sú v súlade s ústavou, čím vznikol predpoklad, že článok 40, ktorý hovorí o tom, že každý má právo na ochranu zdravia a na základe zdravotného poistenia právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon, nie je prekážkou v úhrade za poskytnutú starostlivosť.
Na Slovensku je dogma bezplatného zdravotníctva síce silne zakorenená, no už pred zdravotníckou reformou Rudolfa Zajaca sa v praxi za mnohé zdravotné služby platilo. Napríklad za lieky, stomatologickú starostlivosť či interrupcie. Tieto platby však nemali jasný legislatívny základ a často sa neriadili zásadami stanovenými ústavou. V roku 2004 priniesla reforma zásadné zmeny, ktoré mali vyriešiť tieto legislatívne nejasnosti. Ústavný súd potvrdil ústavnosť reformných zákonov a zamietol tri podania proti ich ustanoveniam.
Napriek právnym úspechom sa proti spoplatneniu služieb v zdravotníctve rozvinul silný politický odpor. Mnohé politické strany využili túto tému ako súčasť kampaní a sľubovali občanom úplný zákaz poplatkov. Tento politický argument, ktorý sľuboval návrat k bezplatnému zdravotníctvu, sa stal kľúčovým v ich volebnom úspechu napriek tomu, že legislatíva potvrdzovala oprávnenosť niektorých poplatkov.
Chaos v ambulanciách
Po reforme sa však objavila takzvaná „poplatková divočina“. Ambície kontrolovať poplatky vládnymi nariadeniami či predpisovať nulové sadzby sa minuli účinku a, naopak, otvorili priestor na ľudovú tvorivosť vo vytváraní cenníkov. Prieskum autorov publikácie odhalil 27 rôznych cenníkov naprieč Slovenskom, v ktorých sú ceny za rovnaké služby v rozpätí od piatich do 80 eur a viac. Takáto variabilita a vysoké náklady pre občanov ukazujú, že v porovnaní s obdobiami rokov 2003 až 2006 dnes občania za zdravotné úkony platia viac, aj po prepočítaní na súčasné ceny.
