Na viacerých miestach knihy sa Iveta Radičová vyjadruje na tému, čo podľa nej predstavuje spis Gorila. „Trvám na tom, že ide o zmes právd, poloprávd a beletrizácie. Nie je však mojou úlohou vyšetrovať, ktorá časť z tohto existujúceho dokumentu je pravdivá a ktorá nie je.“
Vo februári 2012, keď ešte ako premiérka spomenula prvý raz verejne, že veľká časť zo spisu „je čistá beletria a spravodajská hra“, novinár Tom Nicholson nechápal, aký má dôvod, aby tvrdila, že časť spisu je fikcia. Vtedy mu premiérka v osobnom rozhovore vysvetlila, že v čase, keď Slovenská informačná služba začala posielať správy o odpočúvaní v kauze Gorila premiérovi M. Dzurindovi a ministrovi vnútra Martinovi Padovi, tak sa odpočúvaní zrejme dozvedeli, že byt na Vazovovej je napichnutý. Podľa T. Nicholsona mu premiérka naznačila, že odpočúvaná skupina vtedy začala „konverzácie predstierať, aby skompromitovala dôveryhodnosť celého spisu“. T. Nicholson tvrdí, že prvá časť spisu, kým sa zainteresovaní nedozvedeli o odpočúvaní, bola pre premiérku skôr dôveryhodná – išlo o sedem záznamov, v ktorých je zachytené jadro korupčného systému. „No po tomto dátume, poznamenala premiérka, musíme brať konverzácie ako pravdepodobne hrané,“ zreprodukoval jej názory novinár Nicholson v knihe Gorila.
Keď obsah tohto rozhovoru T. Nicholson prvý raz zverejnil v rozhovore pre ČT24, tak sa mu z úradu vlády od premiérky ozvali, že zverejnil rozhovor, ktorý sa odohral medzi štyrmi očami, a že „to sa nerobí“. T. Nicholson uznal, že možno to nebolo správne, ale ako dodal –ľudia, ktorí majú kľúčové informácie o spise Gorila, by nemali vyhlasovať pochybnosti o jeho pravdivosti bez akéhokoľvek vysvetlenia. I. Radičová ich bez akéhokoľvek vysvetlenia vyhlasuje aj v knihe Krajina hrubých čiar.
