Benátky opäť oslavujú súčasné umenie. Do mesta sa vrátilo Bienále

Olympiáda umeleckého sveta, priezor do vízií budúcnosti, tribúna spoločenskej kritiky a množstvom ďalších prívlastkov možno opísať prestížnu medzinárodnú výstavu, ktorou je Bienále v Benátkach. Počas 127-ročnej histórie tohto podujatia, na ktorom si každý druhý rok striedajú štafetu poprední vizuálni umelci a architekti z celého sveta, ostali brány výstavy zatvorené len počas svetových vojen a minulý rok v dôsledku pandémie koronavírusu. O to väčšie bolo očakávanie a nadšenie, s ktorým začali davy návštevníkov v apríli tohto roka prekračovať brány slávnych benátskych záhrad.

„Takmer dva roky sme sa virtuálne stretávali, orámovaní obrazovkou počítača, rovnakou, prostredníctvom akej Cecilia Alemaniová navštívila stovky svetových umeleckých dielní a štúdií, hĺbajúc nad maľbami, sochami, videami a inštaláciami, čo jej poskytlo úplne iný pohľad, než by mala osobne,“ priblížil prácu kurátorky 59. ročníka medzinárodnej výstavy prezident Bienále v Benátkach Roberto Cicutto. Tohoročné bienále napriek tomu nie je výstavou o pandémii. Nevyhnutne berie na vedomie prevraty našej doby a práce 213 umelcov z 58 krajín nabádajú predstaviť si nové spôsoby spolužitia a nekonečné nové možnosti transformácie.

Nosnou inšpiráciou výstavy sa stala kniha Mlieko snov britskej surrealistickej umelkyne Leonory Carring-tonovej, opisujúca magický svet, v ktorom sa život neustále pretvára cez prizmu predstavivosti. Vystavené diela sú vyjadrením odpovedí na otázky o metamorfózach tela, vzťahu medzi jednotlivcami a technológiami či spojením medzi objektmi a zemou. Výsledkom je mozaika obrazov, objektov a prostredí, ktoré pri prechádzke po výstavných priestoroch vyvolávajú dojem pulzujúcej atmosféry a zdanlivo nekonečnej pestrosti vnemov.

Je takmer nemožné obsiahnuť Bienále v Benátkach v plnom rozsahu. Diela zapĺňajú nielen rozsiahly park Giardini della Biennale, plný národných pavilónov, a niekdajšie lodenice Arsenale, ale aj desiatky viac či menej oficiálnych výstavných priestorov roztrúsených po celom meste. Podujatia sú okrem priestoru roztrúsené v siedmich mesiacoch času trvania podujatia. Subjektívnych favoritov každého návštevníka napokon môžu doplniť víťazi cien Zlatý lev.

Zdroj: TREND

Úchvatná pestrosť umeleckých foriem

Hlavnú cenu 59. ročníka medzinárodnej výstavy porota udelila americkej umelkyni Simone Leighovej. Jej rozmerné sochy zobrazujú černoš-ské ženy, ktorých tradície boli „vynechané z archívu alebo vynechané z histórie“. Pavilón dotvorený slamenou strechou a drevenými piliermi má evokovať africký palác, pred ktorým sa týči viac ako sedemmetrová socha Satellite, inšpirovaná členkami kmeňa Baga na pobreží Guiney. Ocenenie tento rok získala aj britská umelkyňa Sonia Boyceová. V jej pestrých videách účinkuje pätica černošských ženských hudobníčok, ktorých improvizovaný spev dotvára atmosféru pavilónu.