Bajkal, dúhové oko Sibíri

Taký je Bajkal, najhlbšie jazero našej planéty. Domov vzácnych jeseterov, z ktorých sa získava kaviár drahší ako zlato. Ale aj ohrozených sladkovodných tuleňov bajkalských, ktorých snehobiele mláďatá sa v dospelosti sfarbujú na hnedočierno. Či takisto iba tu sa vyskytujúcim rybám omulom, pripomínajúcim slovenské pstruhy. Veľa z toho, čo ukrýva v hlbinách, je však stále obostreté tajomstvom.

Zdroj: Ivana Gáliková

Najlepší prístup

Najlepší prístup na Bajkal je z mesta Irkutsk ležiaceho na rieke Angare, ktorá ako jediná z jazera vyteká. Naopak, vtekajú doň viac ako tri stovky stálych a ďalšie dve občasných riek rôznej veľkosti, najväčšie sú Selenga, Barguzin či Horná Angara. Vedci tvrdia, že ho napájajú aj stovky hĺbkových prameňov.

Angara je pri Irkutsku prehradená, z vytvorenej vodnej nádrže, širokej asi ako päť bratislavských Dunajov, sa celá takmer 600-tisícová sibírska metropola zásobovuje pitnou vodou. „Má takú vynikajúcu kvalitu, že ju vôbec netreba upravovať,“ tvrdí irkutský turistický sprievodca Jevgenij Puškoljubov.

Zdroj: Ivana Gáliková

Irkutsk leží na trase legendárnej železničnej Transsibírskej magistrály z Moskvy do Vladivostoku. Jeho spojenie s asi 70 kilometrov vzdialeným jazerom po vode zabezpečuje svojrázna loď. Tisíctonová oceľová krásavica, ktorá kedysi patrila sovietskemu vojenskému námorníctvu, pripomína niekdajšie rýchle slovenské „rakety“, akurát je asi trikrát väčšia. Na pohľad pôsobí nemotorne, no v skutočnosti dokáže pri plavbe veľmi elegantne manévrovať a na pristátie jej stačí kus štrkovej pláže. „Kapitán len vysunie schodíky a môže nasledovať operácia pripomínajúca vylodenie v Normandii,“ usmieva sa Jevgenij.

Malé torpéda

Kto sa však na Bajkal rozhodne ísť po súši, tomu sa vyplatí navštíviť unikátny skanzen sibírskej dediny. Nazrieť tu môže do typických domčekov so zachovanými interiérmi, do budovy školy s lavicami aj portrétom cára, do remeselníckych dielničiek – kováčskej či na spracovanie koží, do drevených pravoslávnych kostolíkov. „Väčšinu exponátov sem preniesli práve z území, ktoré zaplavila voda angarskej priehrady,“ vysvetľuje sprievodca.

Zdroj: Ivana Gáliková

Ďalším zastavením na ceste je Múzeum Bajkalu s unikátnymi exponátmi mapujúcimi históriu a súčasnosť jazera s akváriom ponúkajúcim to najvzácnejšie z vodného živočíšstva, ktoré v ňom žije. Možno tu okrem iného vidieť aj ukážky nerastov, ktoré sa vyskytujú iba na Bajkale – bajkalitu a čaroitu. Ťahákom sú nádherné exempláre tuleňov bajkalských, v miestnom jazyku nazývaných nerpa – mamy so synom, ktoré sa v presklenej zdrži pohybujú ako malé torpéda. Okolo múzea vedie náučný chodník s ukážkami sibírskych rastlín, ktorým kraľuje boľševník, už aj na Slovensku veľmi agresívne sa rozširujúca rastlina.

Moderna, ale nie vkus

Turizmus sa na Bajkale dodnes veľmi nerozvinul, napriek obrovskej rozlohe je jeho centier len zopár. Patrí k nim aj malebná dedinka Listvjanka s asi 18-tisíc obyvateľmi na severnom brehu jeho západného výbežku. Funguje ako každá iná obec, ľudia tu žijú v drevených domoch s maľovanými okenicami, deti chodia do školy s výhľadom priamo na jazero, v prístave kotvia rybárske aj výletné lode. Od rána do tmy tu funguje populárne trhovisko aj ďalšie malé obchody a reštaurácie, v ktorých si možno zjesť napríklad obľúbené ruské polievky boršč, uchu či soľanku.

Zdroj: Ivana Gáliková

Listvjanské bábušky na nábrežnej promenáde aj v prašných vedľajších uličkách ponúkajú ryby upečené na drevenom uhlí, ale aj typické peľmene či bliny. K miestnym atrakciám patrí šou s cvičenými tuleňmi, ktoré hrajú basketbal, futbal, ba dokážu aj počítať. No pribúdajú tu už aj moderné hotely, ktorých architektonický vzhľad, žiaľ, svedčí skôr o nevkuse investorov. „Dávajú nám však pracovné príležitosti,“ pochvaľuje si Mária Konovová, ktorá ako chyžná pracuje v jednom z nich. Žena pôvodom z Angarska pracuje len 10 dní v mesiaci, zvyšok času môže venovať starostlivosti o dve dospievajúce dcéry.

Severný breh Bajkalu je od Listvjanky už ťažko dostupný, zväčša len pešo v horských terénoch alebo po vode. Pozdĺž južného brehu pokračuje železničná magistrála, ktorá sa potom odkláňa do metropoly autonómnej Burjatskej republiky Ulan-Ude. Na západnom okraji jazera leží aj dedina Sľudjanka či mestečko Bajkalsk, blízko severného cípu zase mesto Novobajkalsk. Pre turistov je zaujímavý aj ostrov Oľchon, kde je údajne sústredená veľká liečivá sila, preto si ho pre svoje rituály vyberajú šamani z celého sveta.

Zdroj: Ivana Gáliková

Kúpanie len pre otužilých

Voda v tejto najhlbšej kryptodepresii na Zemi, ktorej dno stále nie je kompletne zamerané, je na kúpanie celoročne príliš studená. Jej teplota nikdy nevystúpi nad 15 stupňov, možno pri brehu sa občas prehreje na 20. Takmer nepretržite tu tiež fúka silný vietor, ktorý vytvára vlny ako na mori. Od januára až do mája hladinu jazera pokrýva ľad hladký ako sklo.

Na Bajkale sú vynikajúce podmienky na mnohé športy. V lete hladinu križujú motorové člny aj plachetnice. V zime zase hladkú ľadovú plochu brázdia korčuliari na dlhých nožoch, ale aj upravené sane s plachtami, bicyklisti, bežci a chodci. Atraktívne sú každoročné extrémne diaľkové preteky Bajkal Ice Storm, ktoré počas viacerých dní konania dokonale preveria fyzické aj psychické schopnosti účastníkov. K úspešným pokoriteľom Bajkalu a Angary sa v minulosti zaradil aj česko-slovenský extrémny plavec Ján Novák. Rekord v prejdení jazera po ľade po celej dĺžke je zatiaľ 36 dní.

Zdroj: Ivana Gáliková

Jazero Bajkal je vskutku úchvatný výtvor prírody. Podľa geológov vzniklo asi pred 25 miliónmi rokov, považujú ho preto aj za najstaršie jazero na svete. Voda pri jeho vzniku zaliala „škáru“ medzi dvoma zemskými platňami, ktoré sa od seba každoročne vzďaľujú asi o tri centimetre, takže rozloha Bajkalu sa stále nebadane zväčšuje. Vodná hladina je priezračná, najmä v zime a na jar, keď ju ešte nesfarbujú mikroorganizmy, doslova krištáľovo čistá a pohodlne sa dá dovidieť aj do hĺbky 30, 40 či 50 metrov. Jazero predstavuje najväčší rezervoár pitnej vody na celom svete.

Autorka je spolupracovníčka TRENDU.