Bajánková proti Harabinovi

Aj keď vyhlásila, že nekandiduje proti Štefanovi Harabinovi, lebo ponúka seba, svoje skúsenosti a schopnosti, sama najlepšie vie, že ak neuspeje, takéto reči jej nepomôžu. Lebo Š. Harabin ešte nikdy nikomu „zradu“ neodpustil.

Po niekoľkých dňoch nabrala J. Bajánková odvahu na to, aby sa voči svojmu súperovi aj verejne vymedzila. Podľa nej Harabinov „štýl vystupovania už súdnictvu nepomáha“, a preto sama ponúka „Najvyššiemu súdu nový štýl riadenia v záujme zvýšenia dôveryhodnosti tejto inštitúcie“.

Ani Š. Harabin jej nezostal nič dlžný, lebo ju zovrel do medvedieho objatia. Urobil to vyhlásením, že „to je jedno, či vyhrám ja alebo moja priateľka. To je absolútne jedno. Je to moja kolegyňa, s ktorou denne spolupracujem.“ Dobre totiž vie, že najhoršie, čo môže „priateľke“ urobiť, sú reči, že medzi nimi vlastne nie je žiaden rozdiel.

Spolutvorkyňa systému

Kariéra J. Bajánkovej nie je úplne odvodená od jej „majstra“. Sudkyňou NS sa stala v roku 1997, keď Š. Harabin ešte nebol jeho predsedom, a za šéfku Občianskoprávneho kolégia NS ju zvolili v roku 2006, keď ešte nebol ministrom spravodlivosti. V roku 2007 ju sudcovia zvolili za členku Súdnej rady, keď ju podporilo 617 kolegov – len jeden z kandidátov dostal viac hlasov ako ona. Ale pozíciu, ktorú získala, využila na to, aby v mnohom pomohla Š. Harabinovi, za čo sa dostala do jeho najvyššej priazne.

Ako členka Súdnej rady sa podieľala na všetkých excesoch najhoršej éry harabinizmu – obdobia, keď jeho protagonista bol ministrom spravodlivosti a potom aj predsedom NS. V sporoch, ktoré Š. Harabin vyvolal, Súdna rada vždy podporila ministra – tým hlasnejšie, čím menej obhájiteľná bola jeho pozícia. Rada, ktorá bola zriadená preto, aby tretia moc v štáte získala inštitucionálne záruky nezávislosti, sa zmenila na podporný orgán závislý od Š. Harabina. Najhoršie na tom bolo, že rada nekorigovala ani nezákonnosť, ktorej sa ako člen vlády dopúšťal.

Vo viacerých prípadoch minister spravodlivosti dočasne pozastavil sudcom výkon funkcie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa práva môže minister taký krok urobiť iba v prípade, ak sa proti sudcovi vedie disciplinárne konanie „za previnenie nezlučiteľné s funkciou sudcu“. Lenže Š. Harabin výkon funkcie pozastavoval, hoci sa proti sudcom také konanie neviedlo. Keď postihnuté osoby žiadali Súdnu radu o nápravu, tak jej členovia – medzi nimi aj J. Bajánková – obvykle hlasovali tak, že sa hlasovania zdržali, čím ponechávali ministrovo rozhodnutie v platnosti.

Na otázku, prečo nebolo doteraz počuť jej kritický hlas voči Harabinovým praktikám, J. Bajánková už ako kandidátka vyhlásila: „Zodpovednosť nesiem za svoje rozhodnutia a za vedenie kolégia.“ Ku kolégiu sa ešte dostaneme, ale väčšinové rozhodnutia Súdnej rady, na ktorých sa podieľala, z nej urobili nielen asistentku, ale aj spolutvorkyňu zvráteného systému.

Piata najodmeňovanejšia

Okrem toho, že sa ako členka Súdnej rady podieľala na odklade, vďaka ktorému sa voľby predsedu NS odsunuli o 218 dní, aby Š. Harabin mohol byť čo najdlhšie ministrom, J. Bajánková sa v júni 2009 podieľala aj na jeho zvolení za šéfa NS. Staronový predseda to vedel oceniť.

Podľa majetkových priznaní za rok 2009 čerstvo zvolený predseda Š. Harabin dal svojim blízkym spolupracovníkom také odmeny, ktoré z nich urobili najlepšie platených ústavných činiteľov v republike. Vtedajšia podpredsedníčka NS Daniela Švecová mala vďaka Harabinovej odmene príjem viac ako 150-tisíc eur, takmer o 60-tisíc viac ako prezident republiky. Oprava: Príjem JUDr. Daniely Švecovej z verejnej funkcie v roku 2009 bol v skutočnosti 69 083 eur. Uvádzanú čiastku opravil Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií. Chyba vznikla v roku 2010 na sekretariáte výboru „v dôsledku technického skenovanie predmetného tlačiva“. Informovala o nej predsedníčka výboru Renáta Zmajkovičová. Tretí 2. v poradí najodmeňovanejších bol Š. Harabin, štvrtý 3. jeho štátny tajomník Daniel Hudák a piatou 4. najvyššie odmenenou činiteľkou bola J. Bajánková s príjmom 75 523 eur.

Na rozdiel od D. Švecovej, ktorá upadla do nemilosti, J. Bajánková zostala naďalej v priazni svojho predsedu. Poveroval ju, aby ho v čase práceneschopnosti zastupovala na stretnutí ústavných činiteľov, ale aj tým, aby za neho podpísala rozvrh práce súdu. Právnička Zuzana Čaputová pritom upozorňovala, že predsedníčka kolégia nie je oprávnená „vykonávať právomoc, ktorá je vyhradená výlučne predsedovi súdu“. Takou výlučnou právomocou je aj určenie rozvrhu práce.

O skutočnosti, že vzťahy medzi predsedom NS a šéfkou kolégia boli mimoriadne dobré, svedčí i to, že v roku 2012 – pri ďalších voľbách členov Súdnej rady – sa J. Bajánková dostala na Harabinov zoznam žiaducich členov rady. V liste, ktorý poslal všetkým sudcom, napísal: „Určite môj hlas bude patriť predsedníčke civilného kolégia NS Jane Bajánkovej.“ V máji 2012 dostala od kolegov 569 hlasov, pričom opäť len jeden kandidát dostal viac hlasov ako ona.

Jana Bajánková Zdroj: SITA / Michal Burza

Neprípustný zásah

Zo sporov, ktoré rozhodovala J. Bajánková, mali najväčší mediálny ohlas tri prípady. Dva z nich mali ohlas priaznivý.

Senát J. Bajánkovej rozhodoval v prípade bývalej študentky práva, ktorá po skončení štúdia žiadala, aby jej škola vrátila finančný „dar“, lebo ho platila nedobrovoľne a pod nátlakom, že inak školu nedoštuduje. Okresný a krajský súd jej žiadosť zamietli. Najvyšší súd rozhodol v jej prospech, čo predsedníčka senátu J. Bajánková odôvodnila tak, že darovacia zmluva stráca svoju podstatu, ak sa s ňou spája ďalšie zotrvanie študentky na škole.

Druhý prípad sa týkal podnikateľa Róberta Krajňáka, ktorý sa viac ako desaťročie súdil o odškodnenie za to, že sa stal obeťou nezákonného postupu Slovenskej informačnej služby, keď ju viedol Ivan Lexa. Na začiatku roku 2011 senát J. Bajánkovej rozhodol, že súdy nižšieho stupňa sú povinné jasne skonštatovať neoprávnený zásah do Krajňákových práv zo strany SIS a určiť aj primerané odškodnenie. Tretí medializovaný prípad však vrhol na sudkyňu Bajánkovú iné svetlo.

Tak ako 806 ďalších sudcov, i J. Bajánková podala takzvanú diskriminačnú žalobu, ktorou sa domáhala odškodnenia vo výške 150-tisíc eur, lebo vraj bola platovo diskriminovaná v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu. Ako predsedníčka senátu a šéfka občianskoprávneho kolégia však musela rozhodnúť aj o tom, či spory o odškodnenie môžu rozhodovať sudcovia, ktorí sami podali v tejto veci žalobu. Dva senáty Najvyššieho súdu skonštatovali, že sudcovia, ktorí podali diskriminačnú žalobu, nesmú o diskriminačných žalobách rozhodovať. Senát J. Bajánkovej, ale aj občianskoprávne kolégium pod jej vedením prijali opačné rozhodnutie. Spor sa dostal pred Ústavný súd, ktorý v septembri 2013 skonštatoval, že rozhodnutie Bajánkovej senátu i kolégia je neprípustným zásahom do ústavného práva na súdnu ochranu i práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Prečo stiahla žalobu

Na rozdiel od J. Bajánkovej, ktorá tvrdila, že podaním žaloby vyjadruje sudca iba svoj právny názor, ktorý mu nebráni, aby spor rozhodol nezaujato, ústavní sudcovia vyhlásili: „Ústavný súd vychádza z predpokladu, že sudcovia ako profesionáli, ktorí si vážia justíciu, nepodávajú žaloby len tak, aby skúsili prípadný úspech, ale sú presvedčení o objektívnej správnosti ich interpretácie.“ Lenže ako činitelia presvedčení o správnosti svojej interpretácie nie sú nezaujatí, čo je hlavný dôvod, pre ktorý „sudcovia v zásade nemôžu posudzovať žaloby kolegov, ak sú sami žalobcami vo veci, ktorá má s posudzovanou vecou totožný skutkový a právny základ“.

Pokiaľ ide o diskriminačnú žalobu, J. Bajánková už svoju stiahla, ale stále zastáva názor, že k diskriminácii naozaj došlo. Žalobu stiahla preto, lebo si je vedomá, že s ministrom T. Borecom „nie je možné baviť sa o dôležitejších funkciách, ak je kandidát aktívny v súdnom konaní o tzv. diskriminačnej žalobe“. Z čoho je zrejmé, že sa vzdala vrabca na streche, aby dostala holuba do hrsti.

J. Bajánková súhlasila s vlastnou kandidatúrou, lebo od vládnych predstaviteľov dostala ubezpečenie, že ju nominanti Smeru-SD v Súdnej rade podporia. Kto by z toho chcel urobiť záver, že jej zvolenie je prakticky isté, má sklon k predčasným záverom. Ani taká všemocná strana, akou je Smer, nemôže garantovať poslušnosť svojich nominantov v rade. Na rozdiel od vládneho subjektu, ktorý naháňa veľa zajacov, Š. Harabin dlhé roky naháňa iba jedného – chce byť opätovne zvolený za predsedu NS a udržať si pozíciu šéfa klanu. Vládna strana a jej predseda Robert Fico podporovali Š. Harabina tak dlho a tak bezvýhradne, že je dosť silný, aby im mohol pripraviť ďalšiu volebnú porážku.