Podpisy pod zákonom o skrátení volebného obdobia ešte nestihli zaschnúť a dve najsilnejšie pravicové strany si to už rozdávali na bilbordoch. A to v disciplíne momentálne populárnej najmä na východ od Ukrajiny: boj za slobodu.
Pre zachovanie pokoja a mieru v diskusii k tomuto komentáru bude lepšie nemudrovať, ktorá strana v tejto ruvačke pôsobí nedôveryhodne. Tento súboj ešte môže napáchať nemalé škody. Či, naopak, za istých okolností spoločnosti prospeje. Prvá možnosť prichádza do úvahy vtedy, ak politici debatu o postoji krajiny k dianiu v Európe zneužijú len ako predvolebnú tému. Bez toho, aby do nej zatiahli aj širšiu verejnosť a zaujímali sa o jej názor. Pocitu, že niekto opäť rozhoduje o nás bez nás, sa potom mnohí Slováci sotva dokážu ubrániť. Užitočnosť diskusie, ak do nej strany zapoja aj voličov, predstavuje zlepšenie schopnosti mať vlastný názor a dokázať si ho obhájiť. Tá nikdy nepatrila k našim silným stránkam, takže pri budovaní národného sebavedomia sme často odkázaní len na lešenie z hokejok. Istota, že slobodne a demokraticky zvolení politici za nás rozhodnú vždy dobre, je iluzórna. Napriek tomu neraz pred angažovanosťou a vlastným rozhodnutím uprednostníme práve istotu status quo. Príklad z praxe: istá slovenská automobilka chcela ochrániť svojich robotníkov pred trudnomyseľnosťou tým, že by im umožnila rotovať po rôznych pracovných pozíciách. Takmer nikoho nápad neoslovil. Istota, že ak neochoriem, nikto ma z môjho fleku nevytlačí, bola pre väčšinu cennejšia ako možnosť oddýchnuť si od stereotypu. Pri pohľade na takmer štvrťstoročie od roku 1989 má byť slovenská spoločnosť prečo hrdá. No rezervy v slobodnom uvažovaní a konaní máme ako jednotlivci stále. Bojovať proti bacharom vo svojej hlave býva niekedy ťažie ako postaviť sa „esenbákom“ na Národnej triede.
