Artur Gevorkyan na Slovensku nezaložil iba úspešnú priemyselnú firmu, stal sa aj priekopníkom v získaní investorského kapitálu na pražskej burze. V rozhovore pre TREND hovorí o dôvodoch, prečo to spravil a prečo to môže byť inšpiráciou pre ďalšie slovenské firmy.

Financovanie firiem na burze

Viac o téme nájdete tu: 

Pred rozhovorom ste mali veľkú celofiremnú poradu. Aký je dôvod takýchto porád? 

Ide o spôsob manažovania firmy. Už 30 rokov s firmou komunikujeme tak, že zavoláme všetkých a poviem, čo treba, aby to počul každý. Ak má niekto otázky a vznikajú pochybnosti, chcem, aby to povedal pred všetkými, a takisto pred všetkým odpoviem. Dôležité je, aby od manažérov, technického riaditeľa, výrobného riaditeľa až po baliča alebo upratovačku všetci dostali tú istú informáciu. 

O čom bola táto porada? 

Bola aj o trendoch, ktoré vidíme, že sa dejú vo svete. To, čo sa deje v priemysle v Nemecku, môže ovplyvniť aj Slovensko. Ľudia mali dávať pozor, keď dostanú chuť niečo si kúpiť, aby nemíňali peniaze na veci, bez ktorých môžu vydržať a nutne ich nepotrebujú na život. Okolité firmy už totiž začali prepúšťať. Okolo 50 ľudí má u nás firemnú pôžičku skoro s nulovým úrokom. Chceli sme ich upozorniť, že sa nič nemení, ale nech sa správajú racionálne. 

K zamestnancom máte často takýto otcovský prístup?

Určite. Nie som manažér, ale viem ľudí viesť. Musíte sa správať prirodzene a ľudia vás akceptujú a berú za svojho. A potom ich nemusíte prosiť, aby pracovali nadčasy, aby na prácu mysleli aj doma. Rovnaké porady máme v kancelárii. Zvolám napríklad celé vývojové alebo obchodné oddelenie. Postavím človeka, ktorý urobil chybu, a zisťujem, prečo ju spravil. Musíme ho pochopiť, pretože ak ho nepochopíme, problém neodstránime. A možno má pravdu on a treba niečo zmeniť u nás.

Takže radikálna transparentnosť? 

Absolútne radikálna.

Nie je potom firma od vás až príliš závislá? 

Teraz už nie. Pracoval som na tom niekoľko rokov, keďže firma bola na mňa extrémne naviazaná. Nemohol som mať ani dovolenku. Väčšinu našich lídrov sme si vypestovali. Na každom oddelení je pre mňa jedna kontaktná osoba. Ale okrem toho teraz pracujeme na strednom manažmente, ako sú majstri či vedúci oddelení. A darí sa nám. 

Plánujete otvárať fabriky aj ďaleko od Slovenska. Prečo? 

Kľúčové pre nás vždy bolo a bude Slovensko, pretože všetko, čo len pôjde, zostane tu. Teraz je trend, že mnohé firmy prenášajú výrobu z Európy, pretože je tu problém s drahými energiami. To nie je náš prípad. Do Mexika, Brazílie, Číny či Vietnamu vyvážame niekoľkokrát do mesiaca. Sú to naši zákazníci, a ak chcú mať dodávateľa bližšie a sú ochotní za svoj sen zaplatiť, pomôžeme im to realizovať. Ale neplánujeme tam mať vývoj. Budú sa tam vyrábať diely, ktoré tam z nejakého dôvodu musia byť vyrobené. Máme napríklad projekty pre zbrojársky priemysel v Spojených štátoch, no musí tam byť označenie made in USA. Okrem toho je to rozumné z pohľadu reklamácie a prepravy. Niektoré naše produkty stoja osem eur za kilogram a doprava počas covidu stála to isté. Preto chceme dať zákazníkovi istotu, že sa o dodávky nemusí báť. 

Kto bude riadiť tieto zahraničné firmy? 

Budú riadené lokálne. Mentálne rozdiely bývajú obrovské. Mám rád Slovensko, ale veľa vecí dodnes nechápem. Niekedy zostanem zaskočený, potom idem za Slovákom a pýtam sa, prečo to spravil. Kultúra je proste iná. Preto manažment bude určite lokálny, ale technici, odborníci, inžinieri budú aj zo Slovenska.

Ste svetová špička vo výrobe práškovej metalurgie. Ako ste sa k tomu dopracovali? 

Môj otec vyštudoval na technickej univerzite, pričom pôvodne študoval tak ako ja na vojenskej technickej univerzite odbor inžinierstvo. Ponúkli mu ašpirantúru v Moskve, nikto tam nechcel ísť, bola tam prášková metalurgia, taká hlúposť... Otec bol dobrodruh, a tak súhlasil. Tam aj dokončil doktorandské štúdium. Keď sa vrátil, spolu s profesorom Manukyanom budovali v Arménsku práškovú metalurgiu. Profesor bol viac na výskum a vývoj, prednášal na univerzite, bol vedúci katedry. Môj otec výrobu implementoval. Keď som odchádzal z armády, otec už mal práškovú firmu. Ale neboli energie a ja som si povedal, že tu nemám čo robiť, potrebujem niečo spoľahlivé. Odišiel som na Ukrajinu za oveľa nižším príjmom do absolútnej neistoty – ja, dôstojník, zakladať fabriku na práškovú metalurgiu. A bola to prvá súkromná fabrika na Ukrajine. Na Ukrajine sa nám vysmievali, ale hlavne v Rusku, kde bola prášková metalurgia oveľa vyvinutejšia. 

Kedy prišiel zlom? 

Keď sme jednu z konkurenčných firiem v Moskve po štyroch rokoch fungovania kúpili a zavreli, aby sa práškovej metalurgii nemohla viac venovať, a prebrali sme aj všetkých jej zákazníkov. Správala sa ako monopol a nemala dobrý zákaznícky prístup. Keď sme firmám dodávali zákazky my, už sa nikto nevysmieval. Rovnaké to bolo na Slovensku. Keď ma navštívil môj prvý dodávateľ zo západnej Európy, povedal, že keď to tu nevyjde, vrátime sa do Arménska pásť ovce. 

Takže začiatky boli ťažké? 

Normálny zákazník k nám nikdy neprišiel. Boli sme malá špinavá firma so starými rozbitými strojmi, ktoré sme zobrali zo šrotoviska a opravili, čo sa dalo. Chodili k nám vývojári, prípadne obchodníci s vývojárom, že sú s projektom na konci a majú všetko okrem práškových dielov. Ich hlavnou úlohou potom bolo nedovoliť, aby k nám prišiel niekto na audit z kvality zákazníka. Čiže to nikdy nebolo o peniazoch, že sme dali lacnejšiu cenu ako rakúska konkurencia. Bolo to o tom, že mali problém a s ním prišli k nám. Boli sme v kúte, nik nám nedal peniaze. Boli sme odkázaní sami na seba a na riskantné zákazky. 

Kedy sa situácia zmenila? 

Prelomový bol rok 2008, keď prišla finančná kríza. Najprv to bolo ťažké, ale potom nám chceli dávať zákazky, snažili sa, ale my sme nemali kapacitu. Stroje sú v našom odvetví veľmi drahé a robia sa na mieru. Do krízy nám ich nikto nechcel financovať. Žil som s dvoma deťmi a manželkou v podnájme v garsónke, pričom v kuchyni u mňa spával inžinier z Ukrajiny. Kto by už len mne dal úver na stroje? Každý chcel ručenie nehnuteľnosťou. Nemal som nič. Keď prišla kríza, všetci sa mi začali ozývať, že majú vyrobený stroj, majú ho na sklade a sú ochotní dať nám ho na splátky. V tom momente sme všetko, čo sme v Európe našli, kúpili. Pri ročnom obrate firmy okolo 2,4 milióna sme nakúpili stroje aj výrobné priestory za niekoľko miliónov. Pamätám si, ako sa mi triasla ruka, keď som podpisoval kúpu stroja na splátky za pol milióna v Nemecku. Kvartálne splátky boli 40-tisíc eur, takú sumu som na účte nikdy nevidel. Bolo to obrovské riziko.

Ale už kryté dopytom zo strany zákazníka? 

Vedeli sme, že budeme mať čo robiť, aj keď tie stroje boli generačne niečo iné ako to, s čím sme pracovali. Bol to rozdiel možno aj tri generácie. Bola to skúška ohňom. Ale dalo nám to kapacity, firma dosiahla štandardnú úroveň. Boli sme za krízu vďační, postavila nám fabriku.

Odvtedy sa dopyt už nezastavil? 

So zákazníkmi už roky neriešime nič iné, len to, či máme alebo nemáme kapacity. Neviem, či mám ľutovať, že náš vstup na burzu neprišiel skôr. Teraz konečne môžem zákazníkom hovoriť áno. Pred pätnástimi rokmi sme museli zákazku odmietnuť, teraz máme manažment, technológov na každé odvetvie, máme aj financie. 

Ako sa v súčasnosti vyvíja dopyt po vašich výrobkoch? 

Náš rast je už druhé desaťročie dvojciferný. Pred krízou bolo veľa nových projektov, ale mnohí zákazníci váhali. Každý sa bál novej technológie. Kríza vygenerovala chuť vyskúšať netradičné riešenia, pretože prinášali úspory v desiatkach percent. Potom sme však nestíhali dodávať. 

Hovorili ste o problémoch s drahými strojmi a s financovaním. Vyskúšali ste všetky možnosti? 

Všetky a niekoľkokrát. Skúšali sme banky, lízingové spoločnosti a veľakrát sa stalo, že nám úver nedali. Alebo dali a potom zrušili. Často som stretol niekoho z najvyššieho manažmentu, podali sme si ruky a povedal mi, ako nám „fandí“ a želá nám, aby sa naše plány naplnili. Ale pre nás v bankách nebol spôsob, ako nás zafinancovať. Povedal, že potrebujeme investorské peniaze. Navštívili nás asi aj všetky veľké finančné skupiny. Chceli investovať, ale podmienkou bolo predať 51 percent. Nie som chamtivý, ale keď dám viac ako polovicu, už bude o firme rozhodovať investor. Tým sa zmení stratégia. Potrebovali sme investora, ale nie majoritného. 

Ako ste takúto situáciu riešili? 

Skúsili sme niečo, čo podľa mňa na Slovensku ešte nikto neskúsil, takzvané mezzaninové financovanie. Zobrali sme úver od dvoch investičných fondov – BHS Private Equity Fund a Jeremie Co-Investment Fund, ktoré investovali s väčším rizikom a videli v nás potenciál. Mezzaninový úver mal na tú dobu vyšší úrok. Boli to veľké peniaze a zároveň v rámci tejto transakcie spomínané fondy získali dohromady bezodplatne sedempercentný podiel na firme. Spoločnosť Versute Investments, ktorá je manažérom BHS Private Equity Fund, bola následne aj hlavným poradcom pri našom IPO. Po tomto úvere sme ako prvá slovenská firma vydali dlhopisy na pražskej burze. Zaskočili sme všetky financujúce banky, keď sme im oznámili, že sme predali dlhopisy takmer za deväť miliónov eur. Pre ne to bol šok.

Prečo? 

Chceli sme, aby výška emisie našich dlhopisov bola taká, že aj keby všetky banky povedali, že sme porušili pravidlá a máme ich vyplatiť, boli by sme schopní urobiť to. Keby sme to bankám oznámili vopred, nedovolili by nám to.

Odtiaľ smerovali vaše kroky ďalej k emisii akcií na rovnakej burze? 

Praha bola logickým vyústením. Poznali nás, boli tam naše dlhopisy, všetko sme splatili a stihli sme sa už aj refinancovať. Ako cudzinec som bol zvyknutý na Československo. Nemal som pocit, keď som šiel do Prahy, že prichádzam na Island, kde je iná kultúra, iný štát. V priebehu dvoch týždňov sme dostali ponuku, aby sme išli na pražskú burzu aj varšavskú burzu. Ale Varšava pre nás bola ďaleko, bolo to iné, všetko by tam muselo byť v angličtine. V Prahe to bolo jednoduchšie, lebo Česká národná banka akceptuje to, čo Národná banka Slovenska, a spolupráca oboch štátov je na veľmi dobrej úrovni. Zákony a pravidlá boli prijateľné a dalo sa to zvládnuť aj z časového hľadiska. 

Ako ste boli spokojní s IPO, objemom, so záujmom investorov,s cenou? 

Boli sme veľmi spokojní. Od prvej minúty, ako sme sa prišli na burzu zoznámiť, to bola úplne iná atmosféra, než zažívate v bankách. Prišli sme, predstavili firmu. Im to dávalo logiku a odvtedy sa začala naša spolupráca. Keď sme niečo potrebovali urobiť, robili sme to spolu. Pritom sme si vybrali najhoršie obdobie, keď sa začala vojna na Ukrajine. Všetci nám hovorili, aby sme to nerobili, že sa to skončí neúspechom, čo na firme zanechá škvrnu. Valuácia firmy bola nakoniec 13-násobok ukazovateľa EBIDTA. Tak to majú IT firmy. Bolo to super. Polovica z 30 miliónov, ktoré sme získali, bola od privátnych a druhá polovica od inštitucionálnych investorov. Je to obrovská pocta, akoby ste dostali medailu za dobre vykonanú prácu. Bol to seriózny míľnik, pretože trh povedal – áno, toto má hodnotu. 

Už ste použili tých 30 miliónov? 

Ideme podľa plánu. Tretina išla na refinancovanie nevýhodných úverov. Niekde boli zlé podmienky, niekde úroky, inde bol zákaz investovania či vyberania zisku, vyplácania dividend. Zvyšok financií sme investovali. Od dvoch susediacich firiem sme odkúpili výrobné priestory, čo nám ušetrilo veľa peňazí, lebo sme boli schopní zaplatiť hneď. Rozširujeme výrobné haly aj firmu, ale ideme tou najlacnejšou a najefektívnejšou cestou. Týka sa to aj strojov. Vždy sme kupovali stroje vyrobené v Európe aj z pohľadu ďalšieho servisu. No tentoraz sme prvýkrát kúpili stroje z Ameriky. Keď sme posielali dopyt po Európe, cena bola milión a viac, podľa situácie, dodanie dvanásť až trinásť mesiacov s rovnakým dôvetkom. U amerických dodávateľov boli jasné ponuky s cenami, s dodaním a všetko plus‑mínus dodržali. Bez burzy by sme toho neboli schopní, pretože sme potrebovali zaplatiť dopredu. 

Aké dividendy očakávajú investori? 

Pre investorov, ktorí chceli pravidelné dividendy, naše akcie neboli. Potrebujeme pár rokov na to, aby sme spustili technológie, do ktorých sme investovali, aby začali zarábať na seba aj na investorov. Takže dividendy budeme vyplácať tak po troch rokoch. 

Prioritne chcete rásť? 

Určite áno. Na týchto investíciách môžeme vyliezť aj na trojnásobok. Naše tržby boli okolo 40 miliónov, očakávame 120 miliónov. To sme schopní absorbovať. Pritom nám nejde o čísla, nepotrebujem mať firmu s tržbami 120 miliónov. Poteší ma, keď pri takých tržbách budeme mať 250 ľudí, nie 500 a stále vysokú pridanú hodnotu a istotu ďalšieho rastu cez vývoj nových produktov. Keď som nedávno prezentoval graf, videl som, že máme rovnaký počet ľudí ako pred desiatimi rokmi, ale tržby máme štvornásobné. To by som si chcel udržať, pretože sa nám zvýšili mzdové náklady. Tretina pracovníkov má vysokoškolské vzdelanie a pritom sme výrobná firma.

Ako vnímajú automatizáciu vaši zamestnanci?

Rôzne. Prvýkrát, keď som zvolal celú firmu a vysvetlil ľuďom, že ideme vytvoriť oddelenie robotizácie a automatizácie, bolo to takmer pred desiatimi rokmi. Cieľom bolo robiť viac s menším počtom ľudí. Nepotrebujeme zamestnancov na rutinnú prácu, takto nemôžeme byť konkurencieschopní. Budeme investovať čas, peniaze, školenia, čokoľvek, budeme vás učiť, povedal som. Ale kto nechce, môžete odísť. Sú tu zahraničné firmy, ktoré sem prišli, pretože Slovensko je lacné. Choďte tam, ak chcete. Ale nechoďte k nám, ak chcete ostať navždy manuálnym pracovníkom. Možno pätnásť až dvadsať ľudí hneď dalo výpoveď. 

Oplatilo sa toto riešenie? 

Bod zlomu prišiel pri covide. U nás to vždy fičalo na štyri zmeny. A roboty nekýchali, nemali horúčky, nepotrebovali respirátory. Vtedy si všetci uvedomili, že sme mali pravdu, odvtedy boli už aj banky ochotné robotizáciu financovať. Dve tretiny môjho času zabralo rokovanie o financiách. Mnoho ma to síce naučilo, ale vzalo mi to veľmi veľa času. Nemal som čas venovať sa firme. Preto ak má niekto dobrý biznis a naozaj mu verí, len mu chýbajú peniaze, nech ide na burzu. 

Artur Gevorkyan
Slovenský metalurgický podnik Gevorkyan založil Artur Gevorkyan, pochádzajúci z Arménska, ako rodinnú firmu v roku 1996 v Banskej Bystrici. Bývalý vojenský letecký inžinier, ktorý študoval letecké inžinierstvo v ukrajinskom Charkove, využil rodinné znalosti na vybudovanie firmy v oblasti technológie práškovania.

Ako hodnotíte rok od IPO?

Negatíva, ktoré prinesie účasť na burze firme, ktorá je dovtedy mimo verejného záujmu, sme nepocítili. Takou sme už totiž v tom čase vďaka dlhopisom boli. Viac nám prevažovali pozitíva. Podarilo sa nám urobiť najväčšie IPO na burzovom trhu Start, na čo som hrdý. Na druhej strane to svedčí o tom, že sme neprišli do správneho rybníka, náš mal byť väčší. 

Takže mierite na regulovaný trh? 

Áno, máme toľko projektov, že budeme potrebovať ďalšie investície. Objektívne patríme na  trh našej veľkosti, čo je pražský regulovaný trh. Slovensku vďačím za mnohé, preto mi osobne trocha vadilo, že sme na pražskej burze, ale na bratislavskej nie. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, určite chcem byť aj doma, aby to nevyznelo, že pohŕdame slovenskou burzou.

Plánujete aj navýšenie kapitálu?

Áno. A chcem, aby malo strategický dlhodobý efekt. Ale najskôr dodáme to, čo sme sľúbili. Ak majú investori ochotu, máme ďalšie plány. Verím, že záujem bude. Nechcem momentálne na burzu dávať veľký podiel akcií, pretože nemám v úmysle z firmy odísť alebo ju predať. Mám nástupcu. Mám veľmi dobrý manažment. Pre mňa je zaujímavý manažment 30 plus, tí už dnes vo firme pracujú, budú po mne firmu riadiť a ja to budem robiť len z radosti.

V akom časovom horizonte vidíte zmenu vedenia firmy? 

Otec mi celý život hovoril, že ak potrebujem dovolenku, robím zlú prácu na zlom mieste. Človek si nemôže chcieť oddýchnuť od toho, čo má rád. A ja s tým súhlasím. Áno, prichádzajú nové technológie, mládež je vo veľa veciach šikovnejšia. Ale najbližších desať rokov nemám v úmysle firmu opustiť. Mení sa však moja náplň práce. Viac môžem robiť to, čo mám rád, stretávať sa so zákazníkmi, diskutovať o nových projektoch. Nebaví ma ísť do Portugalska na dovolenku. Baví ma ísť tam za zákazníkom a zároveň si môžem cez víkend zaplávať v mori. 

Nástupcom ste mysleli svojho syna?

Áno. Celá firma však vie, že keby syn z nejakého dôvodu nebol schopný pokračovať, firmu nikdy nedostane. Povedie ju schopný manažér. Vytvoril som značku, nie rodinné striebro. Naša značka je momentálne uznávaná na celom svete. Máme meno a do konca svojich dní chcem vidieť, že funguje. Investoval som do nej celý svoj život. 

Financovanie firiem na burze

Viac o téme nájdete tu: