Keď skrachuje firma, veritelia rozpredajú jej majetok, aby sa dostali k peniazom. Ale čo ak zbankrotuje krajina? Rozprávať by vedela Argentína. Desať rokov po páde jej meny a vyhlásení platobnej neschopnosti sa stále súdi s veriteľmi. Má za sebou vyše stovky prehratých medzinárodných súdov.
„Nevýhodou pre tých, ktorí Argentíne požičali, je, že aj tak nedostali zaplatené. Napriek vyhratým sporom,“ vysvetľuje Robert Shapiro v rozhlasovom programe Planet Money. Pred súdmi zastupuje amerických veriteľov. A dodáva, že to pre Argentínu nie je zas žiadna výhra: veritelia môžu kedykoľvek siahnuť na jej majetok v zahraničí. Prišla tak napríklad o vojnovú loď v zahraničnom prístave či lietadlá štátnych aerolínií.
Keď sa v roku 2010 rozhodovala vrátiť na dlhopisový trh v USA, veritelia jej to súdnym príkazom zakázali – krajina chcela novovydanými bondmi nahradiť tie z čias bankrotu. A tak je Argentína jedinou krajinou G20, ktorá nevydáva dlhopisy na zahraničných trhoch. Ekonómovia sa však zhodujú na tom, že bankrot bol pre krajinu zrejme tou najlepšou možnosťou.
Peso ako dolár
Spočiatku vyzeralo nadviazanie staronovej meny, argentínskeho pesa, na americký dolár ako skvelý nápad. Austral, mena, ktorá nahradila predchádzajúce peso, prežil len šesť rokov a keď sa koncom 80. rokov rozhodovalo o budúcnosti meny, zažívala infláciu až tritisíc percent ročne. Keď v roku 1985 vystriedal austral staré peso, menil sa kurzom tisíc pesos za austral. O šesť rokov neskôr, keď nastúpilo peso rovné doláru, dostali občania jediné nové peso za desaťtisíc australov.
Pred krajinou zvyknutou na cválajúcu infláciu po ostatnej výmene peňazí konečne stáli pozitívne vyhliadky: nadviazanie na dolár malo upokojiť investorov, zabrzdiť infláciu a pomôcť ekonomike k dlhodobému rastu.
Čierne striebro
Krajina pod dohľadom MMF zažívala začiatkom deväťdesiatych rokov rast miezd, ktoré tesne pred výmenou meny padli na polstoročné minimá. Na druhej strane umelo nastavený kurz predražil vývoz z krajiny a, naopak, zlacnel dovoz. To znamenalo, že peniaze zo štátu mizli v cudzine. Pre krajinu s vlastnou menovou politikou to nie je žiadny problém, devalvácia by obchodný deficit zmenila. Lenže Argentína, podobne ako v súčasnosti Grécko s eurom, túto možnosť jednoducho nemala. Navyše sa doláru v 90. rokoch mimoriadne darilo, čo zhoršovalo pozíciu Argentíny – jej produkcia bola neschopná konkurovať na jej hlavnom, brazílskom trhu. Prišiel prepad HDP a rast nezamestnanosti. Juhoamerická krajina, ktorú španielski dobyvatelia nazvali Argentina – strieborná, začala černieť.
Na udržanie kurzu míňala centrálna banka finančné rezervy. Nakoniec si na podporu kurzu musela požičiavať. Len na udržanie parity k doláru potrebovala úvery vo výške 70 percent HDP. Rástla cena štátnych dlhopisov – napriek väzbe na dolár investori prestali veriť, že krajina prežije. Koncom roka 2001 riziková prirážka nad americkými bondmi prekročila 40 percent. V roku 2002 krajina snahu o udržanie parity vzdala a odviazala svoju menu od dolára. Chvíľu fungoval nový pevný kurz 1,4 pesa za dolár, ktorý znehodnotil úspory, no ani ten sa nedarilo udržať. Nasledoval bankrot.
Krach a rast
Pre Argentínu bol krach nakoniec pozitívom. Devalvácia meny – najvyšší kurz zaznamenal až štyri pesos za dolár, teda 75-percentný pád – prospela exportu. Obyvatelia však pocítili skôr prudké zdraženie tovarov z dovozu, ktoré si v dekáde do roku 2002 mohli bez problémov dovoliť. A znehodnotenie bankových úspor. Aby vláda predišla totálnemu kolapsu ekonomiky, obmedzila pohyb peňazí. Úspory na účtoch v bankách boli fakticky zmrazené, klienti si mohli každý mesiac vybrať len presne určenú sumu, spočiatku len ekvivalent 250 dolárov. Systém zvaný corralito – ohrádka – v prvom rade reagoval na masívne výbery peňazí z konca roku 2001, keď obyvateľstvo v obavách začalo s výbermi úspor a ukladaním v zahraničí. Samozrejme, až po výmene za doláre. Ale prepad meny nakoniec viedol k výraznému oživeniu, Argentína dosahovala veľké obchodné prebytky a rast HDP sa blížil k desiatim percentám. Inflácia nad desať percent bola síce nepríjemná, no i tak výrazne nižšia než v minulosti. Centrálna banka začala vďaka veľkému exportu hromadiť doláre, z ktorých postupne splácala pôžičku MMF. Keď Argentína v roku 2010 definitívne uhradila podlžnosti voči fondu, otvorene sa tešila z novozískanej hospodárskej slobody. „Keby sme sa držali tradičných receptov MMF, teraz by sme zažívali novú sociálnu a hospodársku krízu,“ znelo oficiálne stanovisko krajiny pred výborom MMF. Fond bol jediným veriteľom, ktorý dostal od krajiny všetky peniaze naspäť.
Vláda sa dokázala dohodnúť s troma štvrtinami veriteľov na odpustení časti dlhov. Pre Grécko, ktoré podpísalo podobnú dohodu, je osud Argentíny nepríjemnou správou. Hovorí, že bez odviazania sa od fixného kurzu meny bude oživenie hospodárstva trvať zrejme oveľa dlhšie než desaťročie.
TREND prináša nový seriál Písal sa rok..., v ktorom sa sa bude venovať zaujímavým historickým udalostiam a pozrie sa na ne z hľadiska ekonomiky. Priestor dostanú veľmi staré i nedávne príbehy, ktoré zasiahli Slovensko a svet.
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 11/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
Foto - SITA/AP, Maňo Štrauch
