Andrej Zaťko: Nerozumiem tým, ktorí sa chvália, že trávia v práci 12 hodín

Keď som ešte v deväťdesiatych rokoch začínal pracovať ako administrátor podielových fondov, rád som vysedával v práci desať aj dvanásť hodín denne. Bavilo ma to, stačilo mi, že som za sebou videl krátkodobé výsledky. 

No nakoniec som pochopil, že dobrý pocit zo splnenej úlohy ešte úspech nezaručí. Až dovtedy, kým za človekom nezostáva niečo zásadné. Dopredu ma preto ženú zložité výzvy. Keď ma pred niekoľkými rokmi nabádala moja koučka, aby som si spravil víkend, keď nebudem robiť nič, zmiatlo ma to. Nemal som si plánovať nič, nič som nemal riešiť. Jednoducho som mal celý deň „preflákať“. Robil som si z toho vtedy žarty, no nakoniec som zistil, že to vôbec nebolo ľahké. Nezvládol som to.


V štyridsiatke mám za sebou výziev dosť a rovnako i splnených cieľov. Mám za sebou viacero manažérskych pozícií, vedenie dvoch bánk. Teším sa z toho, no uvedomil som si, že za tým všetkým je oveľa viac. Inak vnímam hodnotu života, akosi som k nemu zmenil postoj. Work life balance nie je pre mňa len klišé. Ak mám byť schopný dať v práci plný výkon, musím od nej vedieť aj vypnúť. Preto nerozumiem ľuďom, ktorí sa chvália tým, že trávia v práci 12 hodín päť dní v týždni. To je totálna hlúposť! Áno, ide to možno mesiac, dva, rok, ale takto človek nemôže fungovať dlhodobo.


Osobný život je veľmi dôležitý pre vnútornú vyrovnanosť. Verím, že v práci nejde o čas, ale o reálny výkon. A ten je určite lepší po osemhodinovom spánku a večeri strávenom s rodinou a priateľmi. Nič by som nevymenil za hodiny, ktoré môžem byť so svojím sedemročným synom. Rád s ním chodím do múzea alebo len tak pozorovať vtáky či čokoľvek, pri čom viem, že sa učí niečo o svete alebo o živote. Cítim, ako veľmi ho to napĺňa energiou a rovnako aj mňa. Vtedy vôbec nemyslím na prácu. Môj syn je tá najdôležitejšia výzva. Chcem mu dať základy na to, aby mohol byť dobrý človek, úspešný a šťastný.


Zdroj: archív Andreja Zaťka

Väčšinu dôležitých rozhodnutí pre stratégiu firiem, ktoré som riadil, som urobil mimo kancelárie. Potrebujem vnímať, ako sa mení svet a ľudia, premýšľať, prichádzať s nápadmi a víziami. Ale to sa často v práci nedá. Naopak, dá sa to s čistou mysľou bez nánosov operatívnych problémov. Mám rád, keď veci dokonale a kvalitne fungujú, je pre mňa výzvou nastavovať pravidlá, až kým všetko zapadá a dáva zmysel. Preto som aj zobral úlohu zmeniť Poštovú banku, nastaviť ju na dlhodobý zmysluplný biznis model. Pozerám sa na jej fungovanie dopredu na veľa rokov. Možno už vtedy v banke nebudem, ale to nie je podstatné. Dôležité je, že bude mať nové DNA nastavené na jej ďalší úspech. Nedokázal by som sedieť niekde na „teplej stoličke“ v spoločnosti, kde je všetko výborne zabehnuté.


Tvorivosť ma napĺňa aj v osobnom živote, možno preto roky podporujem súčasné výtvarné umenie. Verím, že nás obohacuje. Vytvoril som základ pre vznik jednej z dôležitých inštitucionalizovaných zbierok slovenského súčasného umenia. Ale ani tradičná kultúra ma nenecháva ľahostajným. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, nikto z rodiny nebol v žiadnom súbore, sám neviem tancovať. Ale keď tak nad tým premýšľam, vždy som si potrpel na tradíciu a zvyky. Napríklad na Vianoce striktne zvyky dodržujem. Mám rád, keď je všetko také, ako bolo, keď som bol dieťa. Musíme zachovávať tradície v modernom svete. Je to súčasť nás, našej histórie, kultúry a mali by sme byť na to hrdí. Raz som bol na obchodnej večeri v Rakúsku, kde bol predpísaný ako dress code rakúsky tradičný odev. Bolo mi ľúto, že aj keď máme na Slovensku takú rozmanitú kultúru a kroje, nepristupujeme k nim s rovnakou úctou. Ale som optimista, stále verím, že sa to zmení a budeme sa vedieť viac oprieť o naše korene.


Mojou aktuálnou výzvou je naučiť sa niečo úplne nové. Väčšinu dôležitých vecí pre život sa človek naučí do svojich siedmich rokov – chodiť, rozprávať, čítať, písať, bicyklovať, plávať. Potom tieto znalosti a schopnosti len ďalej rozširuje. Začal som sa preto učiť hrať na klavíri. Nikdy som to predtým neskúšal, takže to bolo pre mňa asi ako keď sa dieťa učí čítať. A výsledok ma fascinuje.