Letelo sa nablýskaným prúdovým lietadlom Challenger CL-601, ktorý si Česko obstaralo ešte v deväťdesiatych rokoch. S pozlátenými kohútikmi a mahagónom má v sebe kúsok nostalgie z čias, keď v ňom vtedy ešte fešný český premiér Václav Klaus obťažoval letušky vládnej letky. „Vítam vás na jednom z posledných letov tohto stroja, ktorý bude rozhodnutím vlády, bohužiaľ, čoskoro vyradený z prevádzky,“ smutne oznámil pilot. S novým tridsaťpäťročným českým ministrom zahraničia Jakubom Kulhánkom to ani nepohlo.
Nie div, v čase, keď sa Challenger kupoval, chodil ešte na základnú školu. V Bratislave sme pristávali po polhodinke letu, vo vrecku s testom starým jeden deň sme unikli stále platnému slovenskému nariadeniu, že každý návštevník z Česka musí ísť do dvojtýždňovej karantény, a rovno sme vyrazili na slovenské ministerstvo zahraničia. Keď sa skončila tlačová konferencia oboch ministrov, vyrazil som za hlavným bodom svojej návštevy Bratislavy, ktorý som víťazoslávne doma vopred oznámil. Dať sa ostrihať. V Česku sa to oficiálne nedá už niekedy od decembra, a preto môj účes pripomínal člena skupiny ABBA zo sedemdesiatych rokov.
Denník Stredoeurópana: Ako som si dal kávu s ruským diplomatom
Nádej mi svitla asi pred mesiacom, keď syn David začal chodiť s dcérou kaderníčky. Ale snahy usporiadať nenápadný zoznamovací obed, po ktorom by sme jej podstrčili kadernícke nožnice, sa nám nepodarilo zrealizovať. „Dám sa ostrihať v Bratislave,“ vyhlásil som víťazoslávne, keď som v programe našiel dvojhodinovú pauzu. Kulhánek obedoval s Ivanom Korčokom a novinári boli zo zoznamu stolovníkov vynechaní.
Podarilo sa mi to takmer vzápätí, kúsok od ministerstva. Holičstvo bolo otvorené a zrazu som celý šokovaný sedel po viac ako pol roku v holičstve a moje najdlhšie vlasy za posledných dvadsať rokov začali padať na podlahu. No a za pätnásť minút a deväť eur bolo po všetkom. A potom som šiel ostrihaný mestom, kde boli otvorené obchody, kníhkupectvá, ľudia na terasách kaviarní pili kávu, pri stolíkoch reštaurácií pivo alebo si dávali obed.
Neveril som vlastným očiam. Ocitol som sa v nedostihnuteľnom, takmer normálnom svete, ktorý je v Česku stále len viac či menej vzdialenou vysnívanou budúcnosťou. Bol som v raji.
Článok bol v zverejnený v 18. vydaní TRENDu.
