Prezident nemeckej Bundesbanky Helmut Schlesinger nebol útlocitný muž, no to, čo zažil začiatkom septembra 1992 v anglickom mestečku Bath, ho vyviedlo z miery. „Dvanásť ministrov financií tu sedí a žiada, aby ste znížili úrokové sadzby. Tak prečo to neurobíte?“ kričal naňho Norman Lamont, šéf britského rezortu financií. V záchvate zúrivej bezmocnosti buchol päsťou po stole, akoby sila úderu mala podčiarknuť dôležitosť jeho naliehania.
H. Schlesinger najskôr pozeral na scénu pred ním nechápavo. On ani jeho predchodcovia v čele nemeckej centrálnej banky neboli zvyknutí na to, aby sa do tvorby menovej politiky najväčšej európskej ekonomiky plietli politici. Domáci ani zahraniční. Zalapal po dychu a urobil prvé, čo mu kázal inštinkt. Vyšiel z miestnosti. Chvíľu trvalo, kým sa z Lamontovho výstupu spamätal. Po návrate ministrom financií a šéfom centrálnym bánk z ostatných krajín EÚ diplomaticky oznámil, že hoci Bundesbanka nemá v úmysle znižovať svoje úrokové sadzby, nevidí ani dôvod ich ďalej zvyšovať. Nedočkavému Lamontovi to stačilo, aby rozohral hru so slovíčkami. Vyhlásenie prezidenta nemeckej centrálnej banky interpetoval pred médiami ako konsenzus najdôležitejších bankárov na starom kontinente. Nebol to šťastný ťah. N. Lamont podcenil všetko dôležité, čo podceniť mohol. Ľudskú samoľúbosť aj silu finančných trhov. Rokovania zástupcov Európskych spoločenstiev 4. a 5. septembra 1992 boli posledným dejstvom drámy, ktoré sa odohrávalo ešte za zatvorenými dverami. Všetko, čo prišlo neskôr, už bolo verejným divadlom. Na jeho konci bola bezmocná Bank of England, britská centrálna banka a skupina finančníkov, ktorá z druhého brehu Atlantiku zarobila na devalvácii libry dovtedy neslýchané sumy.
Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň
- Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
- Prémiový prístup na weby Mediálne, TRENDreality a ENJOY
- Menej reklamy na TREND.sk
Máte už predplatné?
