Úpadok pravice najviac ilustruje situácia v SDKÚ-DS. Stranu, ktorá bola kedysi nositeľom pravicových reforiem, hromadne opúšťajú členovia, nemá vedenie, topí sa v dlhoch a jej hlavnou témou sa v týchto dňoch stalo referendum za rodinu. Účasť na ňom odporúča predseda strany Pavol Frešo, akoby zabúdajúc na to, že tých päť voličov, ktorí mu ešte zostali, má zrejme liberálne a občianske chápanie sveta.
Asi najväčšiu šancu stať sa nositeľom vlajky pravice mal prezidentský kandidát Radoslav Procházka a jeho nová strana Sieť. Prepásol ju tým, ako sa zamotal vo vysvetľovaní financovania Siete a svojej predvolebnej kampane.
Nie celkom reálna je aj myšlienka opätovného spájania rozdrobeného pravicového spektra. „Mladé pušky“, ako sa nazvali Richard Sulík, Igor Matovič a Daniel Lipšic, keď organizovali protivládne protesty v uliciach, sú príliš názorovo rozdielne, aby sa dokázali zjednotiť. História navyše ukázala, že spolu majú strany menší zisk, ako keby kandidovali jednotlivo.
Aj preto politické kuloáre rok pred parlamentnými voľbami diskutujú o tom, či nie je čas skúsiť šťastie s celkom novým politickým projektom. Prezident Andrej Kiska je dobrým príkladom toho, že voľby môže vyhrať aj politicky neskúsený začiatočník. Skutočnosť, že nebol nikdy v politike, je dokonca výhodou.
Médiá iniciatívu spájajú s majiteľom Esetu Miroslavom Trnkom. Manažér, ktorému nie sú ľahostajné veci verejné a financuje fond proti korupcii, nedávno poprel, že by chcel vstúpiť do politiky. Je to skôr jeho spoločník, ktorý sa nebráni myšlienke podporiť alternatívu voči Smeru-SD.
O vznik nových politických subjektov nebude v najbližších mesiacoch núdza. Na to, aby boli úspešné, však treba viac než len dobrý názov, správne načasovanie, politický marketing a peniaze. Predovšetkým víziu, čo ďalej so Slovenskom.
