Nemyslela som si, že môžu vyhrať „handry“. Takto, s jasnou dávkou zveličenia reagovala módna návrhárka Dana Kleinert na udelenie Národnej ceny za dizajn 2013 pre svoju kolekciu The Era.
Takéto označenie k jej premyslenému odevnému dizajnu rozhodne nepatrí, reakcia víťazky poukazovala hlavne na fakt, že doteraz si ceny v kategórii produktového dizajnu odnášali hlavne industriálne výrobky ako svietidlá, stomatologické súpravy či dopravné prostriedky.
Udelením ceny sa tak do popredia dostal produkt, ktorého úspech je bezprostredne závislý od tvarovej i materiálovej invenčnosti autorky a tiež jej schopnosti dostať svoju prácu k publiku. Pretože navrhnutím odevu sa pracovný proces módnej dizajnérky nekončí, ale len začína.
Ako by ste charakterizovali kolekciu, za ktorú ste získali cenu?
Kolekcia The Era má dve polohy. Prvá je tematická, keďže som sa po dlhom čase rozhodla pracovať so slovenskými ľudovými motívmi. Pritom nemám rada prvoplánovú prácu s folklórom. Názov kolekcie odkazuje na éru návratu ku koreňom, ale bez nostalgie. Druhá úroveň je technologická. Za tie roky, čo pracujeme s pleteninami, sme vymysleli istý typ materiálu, ktorý má svoje technologické a kvalitatívne špecifiká. Vytvorili sme odevy, ktoré sú dvojvrstvové, ale zároveň fungujú aj obojstranne a majú určité elastické vlastnosti. Hlavným znakom kolekcie je multifunkčnosť jej použitia.
Pri výrobe odevov môže ísť od tvorby individuálnych zákazkových kusov až po masovú výrobu. Kde v tomto spektre sa nachádza vaša značka?
Momentálne sme v situácii, keď sa musíme rozhodnúť, či sa pohneme ďalej veľkým skokom alebo sa, naopak, stiahneme a budeme menší. Prvý scenár by si vyžadoval finančnú investíciu. Ide o stav porovnateľný so zahraničím, kde platí, že keď módna značka dosiahne isté objemy, tak sa musí rozhodnúť pre ďalší krok.
V akom objeme sa vaša značka momentálne pohybuje?
Fungujeme spôsobom, ktorý zodpovedá slovenskej realite a veľkosti odbytu, ktorý tunajší trh dokáže zabezpečiť. Keby sme robili napríklad dvakrát ročne kolekciu odevov –čo by bol pre nás ideálny stav –, tak v súčasnosti by sme na tom nezarobili vôbec nič, pretože Slovensko je na to príliš malé. Preto sa snažíme dostať aj za hranice a okrem toho robíme individuálne zákazky. Pred niekoľkými rokmi tvorili individuálne modely až sedemdesiat percent našej produkcie. Robiť plesové róby ma však až tak nebaví. Teraz preto fungujeme trochu hybridne – obmedzili sme individuálne zákazky, ale zároveň sa produkčne zameriame na niekoľko výrazných kusov, ktoré sú pre našu značku typické.
Do akej miery zaujíma Slovákov domáca produkcia v porovnaní so svetovými značkami v nákupných centrách?
Priemerný konzument síce chodí skôr do nákupného centra, ale cítiť zmenu. Ľudia začínajú mať toho dosť. Ide hlavne o klientelu nad tridsať rokov, ktorú nezaujíma masová produkcia a títo ľudia hľadajú niečo, čo je iné a vyjadruje ich štýl.
Ktorú cestu volíte pri tvorbe: sledovanie trendov alebo individuálnosť?
Ak by sme sa rozhodli ísť do väčšieho objemu produkcie, tak by bolo logické, aby sme sledovali trendy. Keďže to však nie je úplne moja ambícia a naša značka je pozicionovaná inde, tak to robiť nemusím a ani zámerne nechcem. Tvorba mimo skúmania trendov ma aj viac baví.
Existujú v globalizovanom svete módy nejaké lokálne špecifiká?
Rozdiely existujú a naši mladší dizajnéri s nimi aj dosť radikálne pracujú. Vedia sa prihlásiť k lokálnemu a dostať z toho čo najviac. Dá sa napríklad ťažiť z východoeurópskej a postsocialistickej nálady, hoci ja s tým pracovať neviem. Keď to však má v sebe ľahkosť, tak sa mi to páči. Je to potom ľahšie čitateľné aj pre klientov. Ja som takto nikdy nepracovala, neorientovala som sa lokálne, ale skôr smerom k svetu.
Môže byť slovenský módny dizajn na svetovom fóre rozpoznateľný?
Nemáme natoľko vyvinutú kultúru odevného dizajnu, aby existovali nejaké spoločné znaky, ktoré by krajinu robili v tomto smere rozpoznateľnou. Napríklad v severskom dizajne cítiť istý ručný prístup, hoci to vôbec nie je ľudové. Ich špecifickosť vidieť aj v materiáloch a kvalite a tiež v koncepcii jednotlivých kolekcií. My nie sme natoľko vyzretí, aby sme to dokázali takto urobiť.
Zvyknete zdôrazňovať, že vaše modely sú vyrobené na Slovensku. Čo tým komunikujete?
V rámci Slovenska je to predovšetkým jednoduchá informácia, že takéto veci sa dajú vyrobiť aj u nás. Môže to byť motivácia pre ďalších tvorcov, ale aj pre zákazníkov na to, aby kupovali domáce výrobky. Smerom do zahraničia je možný efekt tejto informácie ťažko hodnotiť, lebo Slovensko je na tom z hľadiska vyvolávania nejakého pocitu naozaj dosť biedne. Nie sme nijako zadefinovaní a to je dosť zásadný problém. O to musia byť potom tie samotné veci lepšie, aby dokázali zaujať.
Na základe čoho sa teda dá presadiť?
Nie je na to konkrétny návod. Niekto môže zabodovať tým, že je vyslovene exotický, a preto si nájde cieľovú skupinu. Iný vie dobre pracovať so sociálnymi sieťami. Rozhodujúce môže byť aj to, koľko peňazí má dizajnér k dispozícii. Fungovanie v módnom biznise je totiž veľmi nákladné. Treba vytvoriť kolekciu, tá sa musí profesionálne nafotiť, na to sa musí nabaliť marketing, ktorý značku dostane tam, kam je potrebné. Cesta za úspechom vedie aj cez veľtrhy. Ak značku vôbec na veľtrh vyberú, tak za účasť zaplatí aj sedemtisíc eur. Čiže náklady na jednu kolekciu sa môžu vyšplhať aj na tridsaťtisíc eur. A to hovoríme o návrhoch na jednu sezónu.
Čo bol najväčší problém pri rozbiehaní vašej značky?
Pri ambícii dostať sa s mojou prácou za hranice bolo ťažké nájsť niečo, o čo by sa dalo oprieť, keď som chcela odkazovať na Slovensko. Pretrvávajúci problém je katastrofálna podpora podnikateľského prostredia. Neustále sú nám kladené polená pod nohy. Nikdy som sa neopierala o granty, ale keď vidím, ako sú podporovaní dizajnéri v zahraničí a ako sú schopní doniesť tie peniaze naspäť v priebehu pár sezón, tak vnímam ako veľkú škodu, že u nás sa týmto smerom nerozmýšľa. Nehovoriac o celkovom nepochopení kreatívneho prostredia a jeho potenciálu.
Vaše modely si našli cestu aj do zahraničných obchodov. Ako sa slovenská dizajnérka dostane do sveta?
Najprv som sa snažila hľadať cesty, ktoré neboli až tak finančne náročné. Pred šiestimi rokmi sa mi podarilo dostať cez súťaž do Japonska. Zúčastnila som sa tam na veľtrhu, kde som videla, ako sú pripravení ľudia zo západnej Európy. A zistila som, že moje modely síce veľmi zaujali, ale vôbec som nevedela reagovať na biznisové otázky. Na Slovensku sa stále nachádzame v akejsi bubline a začínajúci dizajnéri vedia o fashion biznise veľmi málo. Preto môže pri rozbehu zohrať úlohu aj šťastie. Nám sa to stalo, keď sme boli prvýkrát na podujatí Pure London. Tam sa nám hneď podarilo získať päť objednávok. No na ďalšom veľtrhu sa zase nedialo nič. Je to teda náročné na psychiku, financie a je to stály risk, či sa niečo predá.
Mladým dizajnérom teda odkazujete, že sa najprv musia naučiť v biznise chodiť.
Práve preto sme založili platformu Slovak Fashion Council. Keďže ja som si tým procesom prešla, tak viem, aké ťažké je získať si potrebné informácie. Takto to môžem posunúť ďalej a mladí dizajnéri môžu ten ťažký proces aspoň sčasti preskočiť. Účelom Fashion Councilu je okrem iného práve zdieľanie know-how v biznise s módou. Momentálne zakladáme cenu Best Fashion Graduate, ktorá je určená pre študentov odevného dizajnu.
Čiže laureátka národnej ceny zakladá novú cenu. Čo je jej účel?
Výherca dostane celoročný balíček, ktorý mu má napomôcť v rozbehu. Súčasťou budú financie na materiál a poskytnutie vybavenej dielne na výrobu kolekcie pod profesionálnym dohľadom. Hotová kolekcia sa nafotí a poputuje do Londýna na Fashion Week. Po návrate bude mať autor možnosť prezentácie a predaja v Bratislave a rok sa končí samostatnou prehliadkou. Ide o to, aby sa mladý dizajnér naučil, ako nastaviť kolekciu, aby vedel rozoznať, kto je jeho cieľová skupina, a oboznámil sa s cenotvorbou – čiže nazrel do procesov, ktoré sa v škole nenaučí.
Dana Kleinert je módna návrhárka. V roku 2001 založila odevnú módnu značku pod svojím menom. V roku 2005 otvorila svoj prvý obchodný priestor v Bratislave. Vytvorila napríklad kolekciu pre premiérku Ivetu Radičovú počas jej úradovania, uniformy pre Slovenskú gymnastickú federáciu či odevnú kolekciu pre slovenskú výpravu na Zimných olympijských hrách vo Vancouveri 2010. V roku 2011 získala ocenenie Young Creative Entrepreneur. Modely značky Dana Kleinert boli v predaji napríklad v Prahe, vo Viedni, v Londýne a momentálne aj v Japonsku – Nagoji a Tokiu.
Foto - Maňo Štrauch, modely - Dana Kleinert
Viac o slovenskom dizajne v téme aktuálneho vydania TRENDU č. 22.
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
