Pred rokmi, než som začal písať pre TREND, pracoval som pre štát. Bol som súčasťou veľkého eurofondového projektu za milióny eur, ktorý mal do vzdelávania priniesť významnú systémovú zmenu. Spomínam si na veľké očakávania a entuziazmus, ktoré projekt sprevádzali. V rokoch 2014 – 2015 finišovalo programové obdobie a bolo treba vyčerpať veľký balík peňazí, takže takýchto projektov vzniklo viacero. Dnes po nich neostala takmer žiadna stopa. Po rokoch mám ako novinár príležitosť obzrieť sa dozadu a pátrať po tom, čo sa nakoniec pokazilo. Môže nám to pomôcť pochopiť, prečo sa v tomto štáte nedarí doťahovať systémové zmeny do úspešného konca.
Projekt za milióny
Pracovný trh sa následkom automatizácie mení šialeným tempom. Niektoré profesie miznú úplne a pri ďalších sa menia kvalifikačné nároky. Bolo by naivné myslieť si, že si celý život vystačíme s tým, čo sa sme sa naučili počas školy. Napriek tomu sa podľa európskych štatistík po skončení školy ďalej vzdelávajú len štyri percentá dospelých Slovákov. Na porovnanie: vo Fínsku či Švédsku je to takmer 30 percent a priemer EÚ sa pohybuje okolo jedenástich percent. Príčiny nízkeho záujmu o celoživotné vzdelávanie treba hľadať aj v nedostatočnej podpore zo strany štátu.
„Na Slovensku máme systémovú chybu, čo sa týka vzdelávacieho systému,“ vysvetľuje Klaudius Šilhár, ktorý šéfuje Asociácii inštitúcií vzdelávania dospelých v SR. Tou chybou je, že sme príliš zahľadení do školského vzdelávania. „Ešte aj ministerstvo je pomenované ministerstvo školstva a nie ministerstvo vzdelávania,“ hovorí. Akoby vzdelávanie dospelých už nebolo témou.
Aj v minulosti sa však našli výnimky z tohto prístupu. Medzi rokmi 2013 až 2015 sa realizoval národný projekt za viac ako 20 miliónov eur, ktorého som bol súčasťou. Realizoval ho Štátny inštitút odborného vzdelávania (ŠIOV), priamo riadená organizácia ministerstva školstva. Išlo o pomerne ambiciózny projekt, ktorého výsledkom malo byť aj naštartovanie celoživotného vzdelávania.
Predstava realizátorov projektu vyzerala približne takto: na začiatok sa sformujú takzvané sektorové rady, čo sú skupiny odborníkov tvorené najmä zástupcami zamestnávateľov a rozdelené podľa sektorov. Tie sa budú pravidelne stretávať a diskutovať o tom, aké zručnosti a vedomosti zamestnávatelia potrebujú od svojich zamestnancov, teda aké by mali byť nároky na získanie určitej kvalifikácie. Na základe toho sa potom vytvorí register tisícky podrobných a pravidelne aktualizovaných opisov kvalifikácií, ktorý sa dnes nazýva Národná sústava kvalifikácií.
V tomto sme unikátni blázni. My nemáme jasný koncepčný rámec, podľa ktorého by sme sa rozhodli, že čo chceme budovať.
Register mal povedať, ako sa menia pracovné nároky na automechanika, lakovača či zvárača, prípadne aké nové kvalifikácie si pracovný trh žiada. Tieto požiadavky sa mali následne premietnuť do školských osnov a do novej ponuky vzdelávacích kurzov pre dospelých. No projekt mal aj jednu abstraktnejšiu víziu: zmeniť spôsob, akým o kvalifikáciách uvažujeme. Dôležité je to, čo vieme, a nie to, ako sa k tejto vedomosti alebo zručnosti dopracujeme. Učiť sa nemusíme len v škole, ale aj prostredníctvom rôznych kurzov či praxe. A štát by nám mal takto získanú kvalifikáciu formálne uznať.
Počas projektu a po ňom sa však pokazilo toľko vecí, že zo všetkých vízií napokon neostalo takmer nič.
Takmer žiadne využitie
Národná sústava kvalifikácií (NSK) síce vznikla, ale s pochybnosťami o kvalite kvalifikačných štandardov. „Boli tam aj štandardy, ktoré boli úplne scestné. Bolo evidentné, že to nie je použiteľné,“ hovorí dnes K. Šilhár. To, že narýchlo popísaná tisícka kvalifikácií nemusí byť dostatočne kvalitná, naznačovala aj štúdia, ktorú si dal vypracovať ŠIOV. Jej hlavným autorom bol Michal Rehúš, ktorý neskôr šéfoval Inštitútu vzdelávacej politiky.
Štúdia napríklad tvrdila, že z tisícky kvalifikácií v NSK až jedna šestina v skutočnosti nespadá pod definíciu kvalifikácie. Ďalších štrnásť percent kvalifikácií malo nesprávne priradený kvalifikačný stupeň. ŠIOV túto štúdiu nakoniec nikde nezverejnil.
Ministerstvo školstva na otázku, ako sa dnes využíva NSK, odpovedá štatistikami o návštevnosti webovej stránky. „Národný projekt patrí medzi pozitívne príklady výstupov národných projektov, ktoré sa dajú označiť za systémové a dodnes z nich má prínos nielen školstvo, ale aj všetky sektory hospodárstva, o čom svedčí návštevnosť webstránky NSK,“ odpísal odbor komunikácie.
Po ďalších otázkach dodal, že Národná sústava kvalifikácií „slúži v prvom rade vzdelávacím inštitúciám ako inšpirácia na tvorbu vzdelávacích programov“. To priznáva aj K. Šilhár, ale k takémuto využitiu sa stavia kriticky a považuje ho za nedostatočné. „NSK mala mať regulačný charakter, nemalo to byť len slohové cvičenie,“ vysvetľuje.
Bez koncepcie
Za neúspechom Národnej sústavy kvalifikácií je do veľkej miery to, že jej vzniku nepredchádzala žiadna dlhodobá stratégia či koncepcia. Aj dnes, päť rokov po skončení projektu, hovoria experti, že si musíme vyjasniť, čo vlastne s NSK chceme urobiť. Jedným z nich je Juraj Vantuch, ktorý sa tejto téme venuje dlhodobo a počas projektu analyzoval podobné systémy v zahraničí. „Stratili sme ďalších päť rokov. Vytvorili sme mačkopsa,“ hovorí.
O tom, že nám chýbala koncepcia, svedčí aj to, že NSK v skutočnosti nie je jediný register, ktorý sa pokúšal štandardizovať nároky pracovného trhu. Ešte pred týmto projektom rezort práce paralelne pracoval na takzvanej národnej sústave povolaní. V rámci niekoľkých národných projektov za desiatky miliónov eur vznikli tisíce opisov zamestnaní, ktoré sa nápadne podobajú opisom kvalifikácií v NSK.
Štát mal odrazu dva registre, ktoré sa na seba podobali, a bolo treba obhájiť existenciu oboch. Prišiel s riešením, ktoré je v praxi nerealizovateľné. Toto riešenie sa ukotvilo aj legislatívne. Podľa zákona o službách zamestnanosti je národná sústava povolaní „základným systémovým rámcom na tvorbu systémového riešenia prenosu potrieb trhu práce do systému celoživotného vzdelávania na základe národnej sústavy kvalifikácií“. V praxi sa mali opisy zamestnaní spárovať s opismi kvalifikácií a takto sa preniesť do vzdelávania.
Dodnes však na stránke národnej sústavy povolaní svieti pri každom opise zamestnania veta: „Po zverejnení kvalifikačného a hodnotiaceho štandardu, ktorý je výstupom národného projektu Tvorba národnej sústavy kvalifikácií, budú informácie uvedené v tejto časti.“ Píše sa tam o projekte, ktorý sa skončil už pred piatimi rokmi. Z ministerstva práce nám ešte pred rokom odpísali, že „budeme jednoznačne trvať na prepojení národnej sústavy povolaní a Národnej sústavy kvalifikácií“.
Skutočným dôvodom, prečo k prepojeniu nikdy nedošlo, je to, že oba registre vznikali nezávisle od seba a na takéto prepojenie neboli nikdy metodicky pripravované. Tu sa jednoznačne prejavil nedostatok strategického a koncepčného plánovania pred začatím projektov. Keď sa už oba projekty začali realizovať a bolo ich treba obhájiť, obe strany aspoň navonok predstierali, že vytvárajú niečo kompatibilné. Paradoxné je, že oba registre fungujú dodnes nezávisle od seba a štát do nich separátne nalieva ďalšie peniaze.
Sme tak vo zvláštnej situácii, keď máme dva typy štandardov, ktoré opisujú nároky pracovného trhu. Ak k tomu prirátame vzdelávacie štandardy, ktoré sa používajú v školách (teda opisy toho, čo by mal absolvent študijného odboru vedieť), máme dohromady tri typy štandardov. „V tomto sme unikátni blázni,“ čuduje sa J. Vantuch. „My nemáme jasný koncepčný rámec, podľa ktorého by sme sa rozhodli, že čo chceme budovať.“
Ako problém sa ukázal aj ďalší predpoklad v súvislosti s NSK – že sa nakoniec preklopí do školských osnov. Bývalá manažérka projektu A. Junášková vidí spätne problém v tom, že do tvorby NSK sa dostatočne nezapájali zástupcovia škôl, ale len zamestnávatelia. „Výrazne sa v NSK precenila úloha zamestnávateľov,“ hovorí. Zamestnávatelia tak napríklad opisovali požiadavky na kvalifikácie, ktoré sa dajú získať len na vysokých školách. Lenže tie teraz nemajú dôvod ich akceptovať, pretože sa do ich tvorby systematicky nezapájali.
Sektorové rady
Ďalším dôvodom nefunkčnosti NSK sú sektorové rady a spôsob ich fungovania. Aby bola NSK použiteľná, je nutné kvalifikácie pravidelne aktualizovať a napraviť chyby, ktoré vznikli počas projektu. To dokážu urobiť len sektorové rady. Lenže tie fungujú ad hoc a ich financovanie sa väčšinou viaže na eurofondové projekty. Ak nie je projekt, stávajú sa nefunkčnými.
Štátny inštitút odborného vzdelávania ich dokonca ani nevie organizovať sám. Počas projektu na to využíval dodávateľa, ktorým bola spoločnosť Asseco CE. A. Junášková to odôvodňuje slabými personálnymi a priestorovými kapacitami, ktorými ŠIOV alebo ministerstvo školstva disponuje. Nikto z nich nemal kapacitu na manažovanie projektu so stovkami ľudí. Hľadalo sa teda nejaké už známe riešenie. „Štát vtedy riešil veci tak, ako mu v danom čase a priestore bolo známe,“ vysvetľuje A. Junášková. Keďže sa prostredníctvom dodávateľa robila aj národná sústava povolaní či podobné projekty v Česku, ŠIOV išiel touto cestou tiež.
V roku 2018 prestala na niekoľko mesiacov fungovať webstránka Národnej sústavy kvalifikácií, údajne pre hekerský útok. ŠIOV sa teda rozhodol, že potrebuje technickú podporu. Vyhlásil verejné obstarávanie, ktorého súčasťou bola aktualizácia niekoľkých kvalifikácií. Zákazku zhruba za pol milióna eur vyhrala spoločnosť Asseco CE. Firma má dnes v akýchkoľvek zákazkách spojených s NSK výhodu, že ako jediná má skúsenosti a know-how, čo ju automaticky v súťažiach zvýhodňuje. To isté sa deje už viac ako desaťročie v súvislosti s národnou sústavou povolaní, kde všetky zákazky vyhráva spoločnosť Trexima. Štát sa tak v prípade údržby a aktualizácie svojich registrov stal závislým od týchto dvoch firiem.
Podľa J. Vantucha sú takéto sektorové rady zo svojej podstaty nestabilné a zbytočné. Už roky sa prihovára za ich inštitucionalizáciu. Celá myšlienka sektorových rád pôvodne pochádza z anglosaského prostredia, ale tam fungujú na úplne inom princípe. Sektorová rada by mala byť podľa neho zriadená pri nejakom silnom hráčovi v sektore. Napríklad v prípade automobilového sektora by to mohol byť Zväz automobilového priemyslu SR, v prípade IT sektora zase IT Asociácia Slovenska. Tento hráč by na seba prevzal zodpovednosť za mapovanie pracovného trhu a aktualizáciu kvalifikácií v celom sektore. Štát by mu za to platil.
Nový projekt
ŠIOV získal pred rokom ďalší eurofondový projekt za viac ako desať miliónov eur, ktorý má byť pokračovateľom NSK. Opäť ho rieši dodávateľsky a opäť verejné obstarávanie vyhrala spoločnosť Asseco CE.
Zle nastavené sektorové rady, dvojaké nekompatibilné štandardy či absencia dlhodobej koncepcie, to všetko sú chybne postavené základy, pre ktoré dnes systém nefunguje, ako by mal. A napriek chybným základom sa v tomto sebaklame štát naďalej udržiava a schvaľuje nové, nadväzujúce projekty za ďalšie desiatky miliónov eur. Na konci nemáme prečo dostať lepší vzdelávací systém, na konci sa to môže len celé zrútiť.
- Systém overovania kvalifikácií
- Koncom minulého roka podpísal ŠIOV zmluvu na nový eurofondový projekt s názvom Systém overovania kvalifikácií v SR v hodnote takmer 12 mil. eur. Jeho cieľom je pilotne otestovať a následne nastaviť komplexný systém overovania kvalifikácií. S týmto projektom sa počítalo už počas tvorby Národnej sústavy kvalifikácií v rokoch 2013––2015, ale napokon k jeho definitívnemu schváleniu došlo až pred rokom. Doteraz sa však ešte nezačali realizovať žiadne aktivity. Čaká sa na podpis zmluvy s dodávateľom. Za zdržaním môžu byť úvahy ministra školstva Branislava Gröhlinga o zlučovaní priamo riadených organizácií, čo by sa dotklo aj ŠIOV.
