Ako uniesť štát správnym smerom

Zuzana Vargová pracuje v kancelárii prezidenta republiky, Jakub Goda (na úvodnej fotografii) sa živí tvorbou vizuálov a animácií, Max Steuer je doktorand na Katedre politológie Univerzity Komenského. Všetci traja majú svoje blogy, kde prezentujú svoje názory tak výrazne, že ich možno považovať za hlas generácie.

Strávili ste veľa času v zahraničí, takže môžete porovnávať. Ako pri pohľade „zvonku“ vyzerá Slovensko?

Jakub: Z rozhovorov, ktoré som mal s kolegami zo zahraničia, mi vyplynulo, že oni nemajú apriórnu nedôveru v štát. Naopak, majú bazálnu dôveru v jeho inštitúcie a orgány. Ja som si zo Slovenska priniesol podozrievavosť voči akejkoľvek štátnej aktivite. Ale aj vďaka kolegom som pochopil, že to nie je nevyhnutné.

Zuzana: Keď som žila v Kodani, uvedomila som si, že sa odlišujeme tým, aký slabý záujem je tu zapojiť sa do verejného diania. Tam si uvedomujú, že majú možnosť, aby svoj štát ovládali, a to sa prejavuje aj v dôvere k inštitúciám. Nemajú pocit, že je to niečo cudzie, na čo nemajú dosah. Komunita, mesto i štát patria občanom a mám dojem, že nám toto vedomie chýba.

Max: Závisí od toho, kto sa pozerá. Strávil som rok na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti a tam sú študenti z celého sveta. Osobne mávam v zahraničných kolektívoch častejšie pocit, že napriek všetkým rozdielom nás spája spoločné povedomie, ktoré nie je založené na vymedzení sa voči ostatným.

Max Steuer (23) študoval politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a ukončil odbor Medzinárodné vzťahy a európske štúdiá na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Od minulého roku je doktorandom na Katedre politológie UK. Spolupracoval s viacerými mimovládnymi organizáciami a píše o inštitucionálnom rozmere verejného života.

Zuzana Vargová (26) je absolventkou Právnickej fakulty UK v Prahe a študovala tiež odbor Pharmaceutical Law na univerzite v Kodani. Pôsobí v Slovenskej debatnej asociácii a pracuje v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. V blogu sa venuje predovšetkým problematike zdravotníctva.

Jakub Goda (27) ukončil Fakultu manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave, potom vyštudoval odbor Philosophy, Politics and Economics na univerzite v Yorku. Pohybuje sa v prostredí filmárov a kreatívcov, živí sa tvorbou reklamných vizuálov, animácií a vizuálnych efektov. Jeho blog je známy predovšetkým vďaka článkom o aktéroch verejného života.

Zľava Max Steuer, Zuzana Vargová, Jakub Goda Zdroj: Maňo Štrauch

Keď sa vás niekto v zahraničí spýta, čo je na Slovensku najväčší problém, máte na to hotovú odpoveď?

Jakub: Podľa mňa sú to dve veci: nepoctivosť pri spravovaní verejných záležitostí a neprofesionalita. Pričom tá druhá nás stojí možno ešte viac ako prvá. Napríklad obchvat Bratislavy – schválil sa napriek tomu, že neboli prepočítané alternatívne varianty, hoci ide o obrovské sumy.

Nevyplýva neprofesionalita primárne z nepoctivosti?

Jakub: Sú to prepojené veci. Ale keď sa radikálne zvýši počet policajtov, lebo utečenci sú téma, tak je to spôsob spravovania štátu, v ktorom nevidím primárne korupciu, ale skôr neprofesionalitu, respektíve populizmus.

Max: Povedzme si, čo je príčina a čo sú symptómy. Z princípu zastupiteľskej demokracie vyplýva, že na začiatku všetkého sme my občania, ktorí si niekoho zvolia a ten s naším poverením spravuje štát. Podľa mňa je nízka úroveň správy vecí verejných symptóm, ktorý má skrytý zdroj v našom vzťahu k politike. Je tu tendencia zbavovať sa zodpovednosti, hoci môžeme ovplyvniť, čo sa u nás deje.

V slovenskej politike je prázdne miesto, lebo zjavne chýba ponuka

Zuzana: Myslím si, že najväčším slovenským problémom je nedostatok zaujímavých príležitostí. Šikovní ľudia sa tu nevedia uplatniť, nie preto, že by neboli ochotní vrátiť sa zo zahraničia, ale často nemajú miesto, ktoré by im to umožnilo. To neplatí len pre verejnú správu, ale aj pre súkromný sektor, lebo napríklad rodinkárstvo kvitne aj v súkromných korporáciách. Toto je živené podľa mňa tým, že Slovensko si z hľadiska hospodárstva drží to, čo už má, ale nehľadá možnosti na ďalší rozvoj – nerieši sa perspektívny vývoj krajiny.

Za Mečiarových vlád ste boli na základnej škole, za Dzurindu odmaturovali, ale dospeli ste počas vládnutia Roberta Fica. Ako vnímate a hodnotíte uplynulé desaťročie?

Zuzana: Môžem hovoriť o ideológii, s ktorou nesúhlasím, o škandáloch, ktoré nás hnevajú, ale hlavný dôvod, pre ktorý nie som s Ficovými vládami stotožnená, je to, že posledných desať rokov sme totálne premárnili. S každou vládou sa spájajú isté druhy škandálov. Ale keď si spomenieme na Dzurindove vlády, tak tam boli aj isté reformy, zmeny, nejaký posun. Posledná éra je hroznou stagnáciou.

Euro a Schengen nie sú zmeny a dostatočný posun vpred?

Zuzana: Podľa mňa to do značnej miery prišlo samospádom, lebo mnohé bolo pripravené, rozbehnuté a len dokončené. Ale aj keď to dosiahli – využili to poriadne? Keby členstvo v Únii a eurofondy posunuli krajinu tak, ako mohli, vtedy by som uznala, že si Ficove vlády budeme pamätať aj pre niečo iné, ako sú škandály.

Jakub: To, čo naozaj hnevá, nie je ani tak nominálna suma, ktorá sa rozchytala alebo zle využila, ale množstvo nevyužitých príležitostí, ktoré nepriniesli to, čo priniesť mohli. Keď si predstavím, čo mohla priniesť napríklad Stredoeurópska univerzita, keby bola na Slovensku – a ona tu mohla byť. Keď si predstavím, koľko múdrych ľudí mohla vychovať, aký úžitok by z nich krajina mala, tak je z toho človek frustrovaný. Alebo keď si predstavím, že by sa informatizácia za miliardu eur urobila dobre. Aké prínosy z toho mohli vyplynúť. My si neuvedomujeme hodnotu toho, čo sme mohli dosiahnuť, keby sme využili svoje príležitosti.

Zdroj: Maňo Štrauch

Max: Súhlasím, ale chcem dodať, že ešte stále máme šancu, lebo obraz Ficových vlád, aspoň dúfam, netvorí celkový obraz politiky. Mimochodom, za to, že Stredoeurópsku univerzitu nemáme, Fico nemôže. Medzi Mečiarovými a Ficovými vládami sa dajú nájsť paralely vo vzťahu k veciam verejným . Dlho bol rozdiel v tom, že Ficove vlády sa javili ako proeurópske. Toto sa zmenilo v poslednom období, čím Fico prišiel o jediný pozitívny rozdiel v porovnaní s Mečiarom. Zmena rétoriky v súvislosti s takzvanou utečeneckou krízou sa pričinila o to, že Slovensko prestáva byť vnímané ako dôveryhodný partner.

Povedali ste takzvaná utečenecká kríza. Prečo je podľa vás takzvaná?