Názvom sa odvoláva na Wilsonov, čiže označenie Bratislavy, nad ktorým sa uvažovalo po rozpade Rakúsko-Uhorska na počesť amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Na rozdiel od tohto neuskutočneného premenovania sa festivalová značka Wilsonic drží na scéne už štrnásty rok.
S Bratislavou ju spája nielen lokalita, ale zameranie na mesto ako také. Namiesto hulákajúceho rocku sa orientuje na aktuálne trendy mestskej hudobnej kultúry, ktoré importuje na Slovensko.
Reflektovanie hudobnej budúcnosti, na ktoré odkazuje slogan festivalu, je odvážny plán a zároveň produkčná výzva, pretože podujatie sa tým vyčleňuje z územia osvedčeného stredného prúdu. O udržiavaní ambicióznej značky v neistom teréne slovenskej popkultúry hovorí zakladateľ a šéf festivalu Tibor Holoda.
Wilsonic o tri týždne otvorí svoj jedenásty ročník. Minulý rok sa festival vrátil po dvojročnej pauze. Aké boli dôvody na prerušenie kontinuity?
Hlavný dôvod boli financie. V roku 2009 sme stratili generálneho partnera. Súviselo to s finančnou krízou, keď sa krátili firemné badžety na marketing. Napriek strate partnera sa festival uskutočnil a my sme dúfali, že vzhľadom na veľmi dobré ohlasy sa sponzori opäť nájdu a pôjdeme ďalej. To sa však nepodarilo. Navyše tesne pred festivalom sa začalo búrať PKO, kde sa malo podujatie konať, a my sme narýchlo museli hľadať náhradu. Tým sa náklady vyšplhali oveľa vyššie, ako bolo pôvodne rozpočtované. Finančne sme to neutiahli a následná pauza bola vynútená.
Prečo ste sa rozhodli ísť do toho zase?
Mojou motiváciou je množstvo energie, času i financií, ktoré som už do festivalu investoval. To ma stále odrádza od toho, aby som ho pochoval. Som presvedčený, že tu má svoje miesto. Určite za tým nie je vidina veľkého zárobku. Nie je to produkt, na ktorom by sa dal postaviť veľký biznis. Samozrejme, že sa chcem prostredníctvom festivalu živiť, chcem, aby bol úspešný a nesmeroval kontinuálne do straty, čo je reálna situácia mnohých festivalov.
Čiže na festivale sa nedajú zarobiť peniaze?
Ak ide o festival so zahraničnými účinkujúcimi, čo je náš prípad, a ak sa ho snažíme pripraviť porovnateľne kvalitne ako v západnom zahraničí, tak to robíme za podobné náklady ako oni, ale s neporovnateľne nižšími príjmami. To je hlavný dôvod, prečo sa na Slovensku takýto typ podujatia takmer vždy pohybuje na hranici rentability. Iné je to pri festivaloch, ktorých program je postavený na domácich účinkujúcich s inými sadzbami. Navyše majú takmer istý potenciál slušnej návštevy. S týmito podujatiami musíme konkurovať aj o záujem komerčných partnerov.
Koľko ľudí musí na festival prísť, aby mohol fungovať?
Pri festivale nášho formátu je kritická hranica päťtisíc denných návštevníkov. Pri desiatich tisícoch je to už optimistický stav.
Aký je rozpočet Wilsonicu?
Rádovo v státisícoch eur.
Aká položka sú honoráre účinkujúcich festivalu?
Pri hlavných hviezdach ide o šesťmiestnu sumu. Ďalší headlineri sa pohybujú rádovo v desaťtisícoch eur.
Wilsonic sa vždy profiloval ako mestský festival. Do akej miery sa vám podarilo nadviazať kontakt s mestom, ktoré by mohlo z návštevy publika tiež profitovať?
Vždy sme sa snažili spolupracovať s mestom, lebo sme si mysleli, že môžeme Bratislave niečím prispieť. A to ekonomicky i po stránke turizmu. V Budapešti je festival Sziget výrazným impulzom pre mesto. A aj Pohoda spravila pre Trenčín veľmi veľa. Keď sme sa rozbiehali, tak Bratislava ešte nemala takéto druhy aktivít a partnerstiev organizačne podchytené. Bolo tam zopár ľudí, ktorí si tento potenciál uvedomovali, ale možnosti boli minimálne. Dnes už nejaké štruktúry existujú, ale možnosti funkčnej spolupráce boli limitované aj z našej strany. Mali sme dvojročnú pauzu, minulý ročník vznikol dosť spontánne, keď už boli rozpočty a plány mesta uzatvorené. Ten synergický efekt festivalu a mesta si vyžaduje dlhodobú kontinuitu.
Ste mestský festival, no pri aktuálnom ročníku sa sťahujete mimo centra Bratislavy. Prečo?
Radi by sme boli priamo v meste, ale tých možností nie je až tak veľa. Byť open air sa ukazuje ako takmer nemožné, pretože nevieme eliminovať hlukovú stránku festivalu. A určite nechceme časti obyvateľstva spôsobovať problémy. Navyše Wilsonic nie je mestský len tým, že sa koná v meste. Prezentujeme mestskú, urbánnu kultúru a pri aktuálnom ročníku neodchádzame z mesta až tak ďaleko. V areáli Divoká voda pri Čunove síce budeme v prírodnej scenérii a nie v mestskej zástavbe, ale stále sme v hraniciach mesta.
Do akej miery sa Wilsonicu darí vzhľadom na svoje zameranie a dobrú polohu priťahovať zahraničné publikum?
Darí sa to do istej miery, ale nie až tak, ako sme si pôvodne predstavovali. Pri budovaní festivalu a značky sme narazili na finančné limity, ktoré nám nedovolili výraznejšiu propagáciu v zahraničí. Podarilo sa nám však osloviť napríklad Rakúsko, návštevnosť odtiaľ bola pri niektorých ročníkoch značná.
Ako sa v priebehu existencie festivalu zmenilo publikum a ako na to reagujete?
Wilsonic je zameraný skôr na staršiu cieľovú skupinu, ktorá však v posledných rokoch zostarla a my sme nenaberali kontinuálne dorastajúce publikum. Preto chceme a musíme naše publikum omladiť. Nerobíme si však na to marketingový prieskum, ale pristupujeme k veciam skôr intuitívne. Naše publikum je špecifické v tom, že očakáva nadštandard. Nemôžeme preto festival „zbúchať“ len tak, že niekde na poli ohradíme priestor, postavíme pódium, záchody a stánky s výčapmi.
Ostaňme ešte pri mladšej generácii. Zaujímajú digitálnu mládež vôbec živé koncerty?
Príklady zo zahraničia ukazujú, že ich to stále zaujíma. A to napriek tomu, že hudba sa stáva niečím všadeprítomným a ľahko dostupným. Nie je už taká atraktívna, ako ju vnímala predchádzajúca generácia. Koncerty a festivaly však nikdy nemali na ružiach ustlané, takže ťažko odhadnúť, aký vplyv na návštevnosť má generačná výmena a zmeny návykov a záujmov. Mladšia generácia má určite inak nastavené hodnotové preferencie a živá hudba nemusí byť pre ňu najvyššie v rebríčku. No možno práve masívna digitalizácia života prispeje k tomu, že mladí objavia zážitok fyzického kontaktu s hudbou.
Mladé publikum má aj iné mediálne návyky. Ako sa to prejavuje na marketingu festivalu?
Dávame čoraz väčší dôraz na online. To je miesto, kde sa pohybuje naša cieľová skupina. No nemôžeme nechať všetko iba na web. Festival nášho formátu a veľkosti musí byť istým spôsobom prítomný a viditeľný aj v outdoore. A riešime aj televíziu a rozhlas. Ide teda o klasický mediálny mix, ktorého ťažisko je na internete. To je aj prostredie, kde získavame nové publikum. Klasické médiá zase potrebujeme aj kvôli prezentácii partnerov. Všeobecne platí, že kampaň je najdôležitejšia v závere pred vypuknutím podujatia. Aj tento rok sa napríklad ukázalo, že cenový rozdiel pri skoršej kúpe lístka nepredstavuje pre návštevníkov až takú motiváciu, aby ich to hromadne zaujalo.
Zameranie festivalu na „hudbu budúcnosti“ znamená, že sa orientuje na objavovanie zaujímavých, no zatiaľ dosť neznámych mien. Na druhej strane potrebuje festival pritiahnuť dostatočný počet ľudí. Ako to riešite?
Snažíme sa to balansovať. Aktuálny ročník sme posunuli o ligu vyššie a prejavuje sa to aj v dramaturgii. Zvolili sme atraktívnejšie mená a máme viacerých headlinerov. Napríklad britské duo Underworld, ktoré patrí na elektronickej scéne medzi etablované a všeobecne známe mená. Festival potrebuje takéto vyváženie hviezdneho potenciálu a objavovania nového. Naše úsilie smeruje k naplneniu istého objemu návštevnosti, ktoré je dôležité nielen pre ekonomickú kondíciu podujatia, ale aj pre dostatočnú atraktívnosť voči sponzorom.
Podarilo sa vám opäť rozbehnúť spoluprácu s komerčnými partnermi?
Áno, máme niekoľko partnerov. Snažíme sa ich mať radšej menej, aby bola spolupráca aj pre sponzorov výhodnejšia a aby boli viac viditeľní. A to na mieste konania festivalu i v kampani. Niektoré festivaly spolupracujú s veľkým množstvom partnerov, no tí potom skončia v záplave logotypov na spodnej časti plagátov podujatia.
Festival Wilsonic sa spája predovšetkým s vaším menom. Koľko ľudí ho celkovo pripravuje?
Celoročne pracujeme na festivale štyria. Tím vždy postupne naberá ďalších ľudí a teraz vo finále je nás do desať. Na mieste festivalu to potom spolu s dobrovoľníkmi narastie na niekoľko desiatok ľudí.
Tibor Holoda (40) je zakladateľ bratislavského festivalu Wilsonic, ktorý sa orientuje na súčasné hudobné trendy. Prvý ročník sa uskutočnil v roku 2000. T. Holoda sa podieľa aj na organizovaní samostatných koncertov, v deväťdesiatych rokoch rozbiehal hudobnú scénu v Bratislave. Ako dídžej dlhodobo pôsobil v bratislavskom U.Clube, zúčastnil sa na mnohých podujatiach na Slovensku i v Európe.
Foto - portrét: Maňo Štrauch, festival: Miro Nôta, Jana Polnischová, Tomáš Prokopčák, Alex Kreybig, Radovan Buranský, Stanislava Karellová.
Prečítajte si ďalšie články z rubriky Kreatívne.
