Ako študentka rozbehla svetovo úspešný festival

Aký je rozdiel medzi naším a francúzskym vzdelávacím systémom?

Celým prístupom. Je úplne odlišný ako na Slovensku. Vo Francúzsku je minimum memorovania, študenti sa neučia naspamäť ako na Slovensku. Učia ich rozmýšľať, spájať si veci a diskutovať. Ide o to, aby si človek na základe vedomostí dokázal vytvoriť vlastný názor a vedel ho správne podať. K tomu nás Francúzi tlačili počas celého štúdia.

Kde ste chodili na strednú školu?

Na bilingválne gymnázium v Košiciach, tiež tam bola príprava na francúzsky systém uvažovania a písania. V Paríži som neskôr vyštudovala dve vysoké školy. Najskôr koncepciu a riadenie kultúrnych projektov, čo je niečo ako manažment kultúry. Druhý odbor bol kurátorské štúdiá súčasného umenia. Keď hovorím o tom, že nás motivovali na vlastné postoje, mali sme si najmä obhájiť, ktoré smery v umení chceme sledovať. Ďalší veľký rozdiel oproti slovenským univerzitám je ten, že vo Francúzsku dávajú veľký dôraz na prax.

Teda už počas štúdia ste pracovali?

Hneď ako sme nastúpili do prvého ročníka, povedali nám, že titul je fajn, ale ten má každý. Študenti sa líšili podľa toho, kde pracovali, a čím prestížnejšie stáže absolvovali, tým lepšie. Nebola to len formalita. Medzi študentmi bola veľká konkurencia, museli sme tvrdo pracovať aj po víkendoch a večeroch. Ak som čas netrávila v škole, tak v inštitúcii, kde som praxovala.

Bolo ťažké dostať sa na Sorbonnu?

Na štúdium nie sú prijímacie skúšky. Ale podmienky sú také tvrdé, že nás bolo na začiatku tristo, ale skončili sme len desiati.

Platili ste aj školné?

Je to štátna škola, čiže poplatky neboli vysoké. Zhruba tristo eur ročne.

Uvažovali ste vôbec o tom, že by ste zostali študovať na slovenskej univerzite?

Ani nie. Bola som vedená rodičmi, že študovať by som mala v zahraničí, aby som získala samostatnosť. Špecializácia, o ktorú som sa zaujímala, sa navyše v SR nedá študovať.

Čím si líši podpora kultúry na Slovensku a vo Francúzsku?

Je tam veľký finančný rozdiel, to určite, ale zároveň máme už historicky iný prístup a nastavenie kultúrnej politiky, edukácie. Napríklad vo Francúzsku sú vytvorené špeciálne programy pre žiakov. Dejiny umenia sú od základnej školy, deti sú k nim vedené od malička a úplne iným štýlom, hravým. Nechodia na nezáživné koncerty, neučia sa o gotických stĺpoch vo veku, keď ich to nemôže zaujímať. Špecialisti nastavujú, kedy a ako im odovzdávať poznatky. V každej kultúrnej inštitúcii majú napríklad oddelenie pre deti, ktoré organizuje akcie a výstavy pre mladšie ročníky. Kultúra omnoho viac presakuje do života Francúzov. Kultúrna politika štátu je veľmi premyslená do detailov. Napríklad na každej výstave sú kultúrni mediátori, študuje sa to ako odbor. Interpretujú umenie rôznym skupinám návštevníkov.

Aká kultúrna politika je na Slovensku?

Takmer žiadna, ak porovnáme ciele nášho štátu s prepracovaným dokumentom napríklad vo Francúzsku, ktorý určuje komplexnú stratégiu. Na Slovensku majú kultúrne inštitúcie, samozrejme, určené smerovanie, ale na centrálnej úrovni chýba vízia, kam sa chceme uberať. A rovnako chýbajú odborníci vo verejnej správe.

Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko?

Mala som viacero dôvodov, mnohé boli osobné. Paríž je krásne mesto a za sedem rokov som sa naučila toľko, čo by som sa na Slovensku nedozvedela ani za dvadsať. Ale chýbala mi rodina a priatelia. Čo sa týka profesijnej motivácie, mala som pocit, že vo Francúzsku mi bude trvať veľmi dlho, kým sa dostanem k vlastným projektom. Keďže systém je vymyslený komplexne, je tam obrovská hierarchia, musela by som po skončení školy robiť najmenej tri roky prax asistenta. K veciam, ktoré robím teraz na Slovensku, by som sa dostala možno v päťdesiatke, ak vôbec.

8. ročník Bielej noci bol minulý víkend v Košiciach, v Bratislave bude v sobotu tretíkrát

Ale mali by ste možnosť pracovať vo svetových, známych kultúrnych inštitúciách...

Áno, ale tie pripomínajú veľké korporácie alebo úrady. Robila by som čiastkové úlohy a nemohla by som sa živiť umením na voľnej nohe, ako to robím v súčasnosti na Slovensku. U nás chýba v kultúre stále veľa vecí, ale je tu priestor na zlepšenie, sebarealizáciu a zároveň malá konkurencia.

Z Paríža ste prišli s projektom Bielej noci. Čím vás oslovil?

Bola to jedna z prvých akcií, ktoré som v Paríži navštívila. Mala som osemnásť a nikdy som nič podobné nezažila. Minimálne dva týždne predtým nikto o ničom inom nerozprával. Fascinovalo ma, že jedno kultúrne podujatie združilo tak veľa ľudí. Bola som svedkom toho, ako vie umenie dostať masy von do ulíc. Na Slovensku nič také nebolo. Možno okrem Pohody, ale hudba je populárnejšia ako vizuálne umenie. Atmosféra Bielej noci bola neskutočná, bola to láska na prvý pohľad.

Bielu noc ste priniesli, keď ste mali 23 rokov. Ako sa študentke podarilo presvedčiť partnerov, aby do toho išli?

Sama neviem, ako sa mi to podarilo celé zorganizovať. Bolo v tom najmä nadšenie a naivita. Keby som vtedy vedela, čo všetko ma čaká, asi by ma to odradilo. Pamätám sa, že som po škole išla s batohom na parížsku radnicu, ktorá organizuje Bielu noc, a pýtala som sa, čo všetko mám urobiť v mojej krajine. Získala som informácie a dobré bolo, že v tom istom roku bolo moje rodné mesto Košice vymenované za Európske hlavné mesto kultúry (EHMK). Prihlásila som sa s koncepciou, ktorá sa vtedajšej umeleckej riaditeľke EHMK Zore Jaurovej zapáčila. Prvé dva-tri roky som robila na diaľku ako študentka a externá členka EHMK. Vtedy to bolo stopercentne financované z grantu, čiže jednoduchšie ako teraz.

Košice, ale aj Bratislava sú omnoho menšie ako svetové metropoly. Museli ste tomu Bielu noc prispôsobiť?

V každom štáte je Biela noc iná. V Paríži si kurátor vyberie päť alebo šesť štvrtí, každý rok ich mení, je to pestrejšie. U nás to nie je možné, väčšina inštalácií sa koncentruje v centre.

Akú máte skúsenosť s úradníkmi: treba na zorganizovanie takéhoto podujatia veľa povolení?

Všetko je to o osobách, s ktorými komunikujeme. Vo Francúzsku je prestíž robiť na kultúrnych oddeleniach, je to kreatívny odbor a jedna z najzaujímavejších pozícií v rámci samosprávy. Na Slovensku mám často pocit, že kultúra je na okraji, pracujú tam aj ľudia, ktorí o túto prácu možno ani nemajú záujem. Tiež u nás chýbajú skúsenosti, my sme boli jeden z prvých veľkých festivalov vo verejnom priestore, o to zložitejšie to bolo. Verím tomu, že veľakrát chce byť aj mesto ústretové, ale musí niektoré veci zamietnuť – napríklad kvôli obyvateľom a sťažnostiam. Ale niektoré mestské časti už poznajú chronických sťažovateľov, čiže nám aj poradia ulice, kde inštalácie a ruch domácim neprekážajú.

Čo všetko riešite pri organizácii Bielej noci?

Musíme hovoriť napríklad s letiskom, kvôli lietadlám, keďže svietenie je intenzívnejšie a vyššie ako v iné dni, s potápačmi, lešenármi, horolezcami, lodnou dopravou, policajtmi... Vo Francúzsku je už špeciálne oddelenie, ktoré vydáva viacero povolení naraz. Na Slovensku treba obehať všetko osobitne.

Koľko stojí Biela noc?

Každý rok je to rôzne, keď spočítam Košice a Bratislavu, rozpočet je na tento rok niekoľko stotisíc eur, pokrývame ho z rôznych zdrojov. Väčšinu od sponzorov, zvyšok z grantov alebo barterov.

Sú firmy ochotné dotovať umenie?

Na vizuálnu kultúru je napríklad orientovaná VÚB banka, už desať rokov majú súťaž VÚB Maľba, majú centrálu v Miláne, kde je to tradícia. Mnohé firmy však stále preferujú šport, ktorý je, čo sa týka marketingu, na prvom mieste. Potom je hudba, vizuálne umenie nie je také populárne. Keby Biela noc nemala takú vysokú návštevnosť, určite nikoho nezaujímame. Čo sa týka financií, je to každoročný boj. Neexistujú napríklad viacročné zmluvy so sponzormi, stále začíname od nuly. Samozrejme, pri každom ročníku niekto odpadne, tak musíme hľadať náhradu. A aj my sa chceme zlepšovať, festivalová plocha sa zväčšuje, pozývame kvalitných umelcov, čiže náklady sa neustále zvyšujú.

Prečo je podľa vás Biela noc taká populárna?

Dôvodom je podľa mňa hlavne atmosféra. Je to v noci, princíp mapy a hľadania inštalácií sa ľuďom páči, prechádzka mestom je pre nich príťažlivá.

Ako počítate návštevnosť?

Spolupracovali sme so štatistikmi, ponúkli nám metódy spočítavania publika na základe snímok z dronov. Odhad vlani bol okolo 60-tisíc v Košiciach a v Bratislave vyše stotisíc.

Akí sú Slováci ako konzumenti umenia? Je to tak, že naň chodíme, len keď je zadarmo?

Keď Slovenská národná galéria ponúkla bezplatný vstup, odrazu bolo na výstavách plno, pritom ani predtým nebolo vstupné vysoké. Nie som zástancom toho, že umenie by malo byť zadarmo. Ani káva nie je zadarmo a ideme na ňu do kaviarne. Keďže však u nás nie je zvykom chodiť na umenie, robíme mnohé marketingové aktivity, aby sme návštevníkov pritiahli. Keď sa im to zapáči, potom možno budú ochotní aj platiť. My sme sa tiež rozhodli spoplatniť všetky interiéry, lebo sme mali veľa vandalizmu.

Prečo nemáme takú silnú tradíciu navštevovať kultúrne akcie ako napríklad Francúzi?

Určite aj preto, že počas socializmu tu bola v umení diktatúra. Mnohokrát sa k publiku ani nedostane informácia o podujatí, lebo na marketing organizátori nemajú peniaze. Príčinou je aj slabá výchova detí k umeniu, mladí ľudia radšej chodia do nákupných centier ako do divadla. Slováci sa často umenia aj boja, cítia sa hlúpi, prídu do galérie a majú pocit, že výstave nerozumejú. A odradí ich to. Nie je to však ich chyba, ale chyba kultúrnych inštitúcií. Niektoré, napríklad Kunsthalle, už začali pracovať na edukácii publika, zamestnali kultúrnych mediátorov, ktorí vysvetľujú výstavu, a návštevník má z nej celkom iný zážitok.

Čo plánujete ďalej, na akých projektoch pracujete?

Snažíme sa najmä nezaspať a zlepšovať veci. Chceli by sme sa napríklad sústrediť na vývoz slovenského umenia do zahraničia. Naši umelci nemajú na to ani prostriedky, ani návod a nemyslím si, že sú horší.