Ako sme vyhodili 600 miliónov eur na smetisko

Na odpady sa dá pozerať aj pozitívne. Medzi rokmi 2011 a 2014 klesol podľa Štatistického úradu SR (ŠÚ SR) objem skládkovaného odpadu z 1,3 na 1,2 milióna ton ročne. A to aj napriek tomu, že celkový objem komunálneho odpadu stúpol. Čísla tiež hovoria, že ľudia majú viac disciplíny - triedia a kompostujú čoraz viac. Nejaký pokrok teda nastal.

Horšie to vyzerá, keď sa pozrieme do medzinárodných porovnaní. V roku 2014 sa na Slovensku recyklovalo podľa Európskej komisie šesť percent zozbieraného odpadu. Priemer EÚ bol 28 percent. Za Slovenskom skončili len dve krajiny: Rumunsko a Lotyšsko. Naopak, v skládkovaní, čo je najhorší spôsob likvidácie odpadu, sa v rebríčku držíme na popredných miestach.

Aj ministerstvo vo svojej stratégii odpadového hospodárstva pre roky 2016 – 2020 zhodnotilo, že jeho hlavné ciele pre uplynulé obdobie stroskotali. Ale ako je to možné, keď investovalo také obrovské sumy? Len z Operačného programu Životné prostredie na roky 2007 – 2013 na odpady vyčlenili takmer 600 miliónov eur. Ďalšie stámilióny šli zo štátnych environmentálnych fondov, z rozpočtov obcí, firiem, domácností a podobne.

Smerom od ľudí

Obrovské peniaze smerovali do zberných dvorov, do lisov a drvičov odpadu, do zberných nákladných áut a traktorov, do triediacich liniek, recyklačných závodov, kompostární alebo do podnikov, ktoré prelomovým spôsobom menia bezcenný plast na vykurovací olej alebo na naftu.

Lenže úradníci akosi pozabudli na tých, ktorí odpad produkujú. Základná chyba bola, že domácnostiam nedali dostatok komfortu. Krédo Smeru-SD „Smerom k ľuďom“ šlo bokom. Kontajnerov je málo, často sú preplnené. Aj by separovali, ale keď sú ďaleko, nechce sa im. Navyše, recyklácii ani veľmi neveria a nechápu ju.

Eurofondy boli „zadarmo“, tak sa kupovalo bez rozmyslu

„Mnohí aj v súčasnosti nemajú dostatok informácií o triedenom zbere, o jeho environmentálnom význame a nadväzujúcej recyklácii. Nemajú informácie o tom, aké zložky môžu triediť, čo patrí do jednotlivých zberných nádob a podobne. Tento fakt je doposiaľ veľmi podceňovaný,“ vysvetľuje nepriaznivé výsledky hovorkyňa rezortu Petra Stano Maťašovská.

Kým užitočné investície chýbali, o zbytočné a predražené nebola núdza – hovorí Branislav Moňok, aktivista a expert na odpady z neziskovej organizácie Priatelia Zeme - SPZ. Podľa neho chýbala koncepcia, ktorá by definovala, čo treba a čo nie. Eurofondy boli „zadarmo“, tak sa kupovalo bez rozmyslu. V rozhovore pre TREND uviedol B. Moňok viacero príkladov. Jedným z nich sú mestské a obecné kompostárne. Stáli milióny, ale sú prázdne, lebo ľudia nekompostujú.

K tragédii prispelo aj nafukovanie cien. „Zo skúseností vieme, že keď obec kupuje niečo z vlastných peňazí, je to výrazne lacnejšie. Oproti investíciám z eurofondov alebo z Environmentálneho fondu o 20 – 30 percent,“ hovorí B. Moňok.

Naozaj všetko zmiešajú?

Slabé výsledky v recyklácii odpadu majú teda jasnú príčinu už na začiatku reťazca – ľuďom sa nechce triediť, a preto je separovaného odpadu málo. Podľa štatistík sme v triedení na samom dne. Údaje ŠÚSR z roku 2014 hovoria len o 10 percentách komunálneho odpadu.

Druhý problém je, že časť surovín sa po ceste niekde stráca, resp. nevieme presne, čo sa s ňou napokon stane. O tom, ako triedený odpad končí napokon všetok na skládke, kolujú mýty, polopravdy, ale aj pravdivé príbehy. Najbližšie k reálnemu obrazu je názor, že odpadové firmy vyberajú z plastového odpadu to, čo sa dá predať.

Tak funguje väčšina z nich, myslí si Miroslav Jurkovič, výkonný riaditeľ Slovenského priemyselného združenia pre obaly a životné prostredie (SLICPEN), ktoré zastupuje výrobcov a dovozcov rýchloobrátkového tovaru. Problém podľa neho nie je so sklom, s papierom ani s kovmi. Oplatilo sa ich recyklovať už za bývalého režimu a to isté platí pre súčasnosť. Dajú sa predať, a preto majú odpadové firmy motiváciu triediť.

Háklivejšie je to s plastmi, ktoré patria medzi najobjemnejšie zložky komunálneho odpadu. Ich predajnosť podľa M. Jurkoviča závisí od